id. Frivaldszky János (frivaldszkyj@gmail.com) -- A FRIVALDI FRIVALDSZKY CSALÁD HONLAPJA. - GENEALÓGIA, TANULMÁNYOK, HÍRADÓ.

Osemsto rokov Frivaldu

 

Osemsto rokov FRIVALDu

 

 


Predslov


 

Táto písomnosť je výsledkom 25 ročnej výskumnej práce. Preštudoval som všetkú literatúru, vzťahujúcu sa k tejto veci, archívy maďarské a slovenské, svetské a cirkevné, katolické a evanjelické. Vyšlo veľa mojich vedeckých publikacií v ma- ďarskom jazyku o histórii obce Frivald a rodiny Frivaldskej (Frivaldszkej).

To čo tu napíšem je zhrnutie všetkého. Snažil som sa dosiahnuté výsledky podať pre každého zrozumiteľne, s vedeckou hodnovernosťou, ale všetko - pre tých, ktorí nie sú historikmi je zbytočné - bez demonštrácie vedeckého aparátu. Koho zaujímajú pramene mnou opísaných skutočností, tomu ochotne podám usmernenie.

Teraz sa chcem zmieniť iba o jednej veci, o dátume prvej písomnej zmien- ky o Frivalde, čo všetci v obci Frivald - aj školáci - vedia tak, že je to rok 1418. Tento dátum pochádza z kópie príslušnej listiny z XVIII.-ho storočia, ktorá bola nesprávne vyložená. Správny dátum na pôvodnej listine je 1413.

Niektoré konštatovania sa možno dotknú určitých národných alebo nábožen- ských cítení. Tu musím vyhlásiť, že síce som maďar a katolik, ale ako kresťan

sa snažím o to, aby som nielen svojho blížneho ľúbil tak, ako seba samého, ale aj jeho vlasť, jeho národnostné cítenie a náboženské vyznanie, akomoje vlastné. Toto mi dáva možnosť nato, aby som skutočnosti odkryté v historickom bádaní podával v súlade s pravdivosťou, bez ideologizovania. Toto všetko môže napomôcť, k lep- šiemu spoznaniu minulosti, k lepšiemu spoznaniu seba samých a stotožneniu sa.

Toto moje dielo venujem mojej druhej domovine, Slovensku a domovine mo- jich predkov, Uhorsku.

 

Budapešť, december 1999

 

 

János Frivaldszky

čestný občan obce

Rajecká Lesná (Frivald)

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Z maďarského originálu preložila

v roku 2000

Klára Schmidtová, Galanta

 

 


Predslov prekladateľky

Na podnet autora píšem týchto pár viet, ktoré odzrkadlujú moje dojmy


pri mojej prvej návšteve obce Rajecká Lesná (Frivald ).

Históriu obce som poznala skôr, než samotnú obec. Musím sa priznať, že som niečo už predtým počula o vzácnom Slovenskom Betleheme, ale som nevedela, kde sa presne nachádza. O celej vzácnej histórii obce som však nevedela nič.

Po preklade konkrétneho textu som sa v jeden pekný letný deň z môjho rodiska a bydliska, z južného Slovenska vybrala do Rajeckej Lesnej. Pretože som chcela vidieť okolitú prírodu, rozhodla som sa cestovať autobusom. Aby cesta lepšie ubehla a aby som sa mohla s niekým podeliť o svoje zážitky, zavolala som aj svoju kamarátku.

Autobus, ktorý premáva z Nových Zámkov cez Galantu do Žiliny, do obce Rajecká Lesná nepremáva, ale ani iné diaľkové autobusy. Pretože vodič autobusu bol veľmi milý človek a aby sme nemuseli v inej obci prestupovať na autobus, ktorý premáva do obce, zastavil na rázcestí, odkiaľ cesta vedie do obce.

Vybrali sme sa do obce peši, prechádzkovým krokom, všímajúc si všetko zau- jímavé. A aký bol náš prvý dojem? Krásna rázovitá obec, ktorá čupí v doline medzi kopcami. Túto krásu dotvára potôčik, ktorý lemuje cestu do obce. Zdalo sa nám, že už ideme dlho a nikde nevidíme obecný úrad, kde sme mali dohodnuté stretnutie so starostom obce, pánom Pekným. Opýtali sme sa obyvateľov, ktorí nás láskavo a ochotne usmernili. V strede obce sa nachádzajú všetky významné budovy. Na obecnom úrade nás pán starosta už čakal, odovzdala som mu mnou preložený text a na základe jeho usmernenia sme sa vybrali pozrieť tie zaujímavosti, o ktorých som už z môjho prekladu vedela.

V kostole bola práve omša a pretože som chcela dôkladne prezrieť kostol, zatiaľ sme sa vybrali na Kálváriu. Zastavili sme sa pri Lourdes- skej kaplnke, kde sme po krátkej motlidbe ochutnali liečivú vodu, ktorá tam vyviera ( je naozaj chutná a osviežujúca ). Cestou naspäť sme sa naobedovali v príjemnom pohostinstve u Hromadov ( poznamenávam, že chutne a celkom lacno).

Vrátili sme sa do kostola, kde sme obdivovali krásnu a vzácnu sochu Panny Márie a interiér kostola.

Musím uviesť, že pri návšteve výstavnej siene a Slovenského Betlehema, do knihy návštev som chcela niečo pekné napísať o mojich dojmoch, ale na znak môjho obdivu som napísala len " PROSTO KRÁSA ". Akoby kopce, ktoré obkolesujú túto krásnu obec, strážili ten poklad, ktorý sa tam nachádza a akoby aj cesta viedla len do obce, ale von nie.


 

 

Založenie Frivaldu a jeho prvých dvesto rokov ( okolo 1200 - 1413 )


Frivald - s názvom od najnovšej doby Rajecká Lesná - sa rozprestiera 25 km od Žiliny, 5 km na juh od Rajca v doline potoka Rajčianka, ktorá tečie smerom na sever. Popri tomto potoku sa ťahala už v predhistorickom období tá dôležitá cesta, ktorú v stredoveku po latinsky nazývali Magna viou, t. j. Veľkou cestou. Táto vychádzajúc z Baltikuma cez Sliezko a cez údolie Odery a Kysuce sa dostala na toto územie a cez údolie rieky Nitry až k Adrii. Tú skutočnosť, že táto cesta aká bola dôležitá aj v neskoršom období, dokazuje aj tá skutočnosť, že začiatkom XVI.- ho storočia bola súčasťou,v poradí druhom otvorenej, štátnej poštovej cesty. Prvou poštovou cestou bola trasa Viedeň - Bratislava - Buda, druhou trasa Bratislava - Nitra - Žilina - Poprad - Levoča - Košice. Táto posledná stratila svoju dôležitosť až v XIX. -om storočí po postavení železničnej trasy v údolí Váhu.

Spodný úsek údolia Rajčianky do výšky Ďurčiny obývali už od eneolitu (2000 rokov pred Kristom). Vo vyšších polohách nežili ani kelti, ktorí sa usadili po IV. storočí pred Kristom. Mince keltských eraviskusov, ktoré boli nájdené v časti Trstenná v obci Frivald viac dokazovali existenciu vtedajšej trasy Magna via, ako ich usadlosť. Dediny Zbyňov, Jasenové a Stránske mohli byť najvyššie ležiacimi dedinami, ktoré boli okolo roku 500 pred Kristom osídlené slovanmi. Od tohto územia vyššie dolina tvorila spolu s vyšším tokom rieky Nitra neobývané lesy, až do obdobia do XII.- ho storočia.

Vojaci, ktorí sa vracali domov z III. križiackej vojny cez Uhorsko, v celom - - do tej doby už preľudnenom - Nemecku rozchýrili, že v tejto krajine je ešte veľa neobsadenej pôdy. Vplyvom týchto chýrov na území Uhorska sa od polovice XII. -ho storočia usadil veľký počet nemcov. Hlavne na Spiši, a na sedmohradskej Sáskej zemi, ale aj okolo Žiliny, aj na našom území, ktoré ako prvé prišlo do cesty nemcom, ktorí prichádzali cez údolie Odery.. Vtedy a tak vznikli obce nesúce meno zakladateľa (Reich, resp. Schichman) Rajec (pôvodne Rajč) a Čičmany, ale aj banícka usadlosť Nitrianske Pravno. O niekoľko desaťročí neskôr - možno na za- čiatku XIII. -ho storočia - vznikla usadlosť Frivald mimo územia lesov rady Rajca, na verejných lesoch ("Frei Wald"), ktorú však založili flamandovia, ktorí prichádzali z oveľa väčšej diaľky ako predchádzajúci.

Terajšie grunty obce (Grund = zem, pozemok ) pochádzajú ešte z obdobia usídlenia, s tým rozdielom, že k pôvodnému richtárskemu pozemku patrili aj dnešné Jakub, Hulín a Školnik grunty. Dnešný Môc grunt vznikol zlúčením dvoch skorších gruntov. Poznáme aj mená niektorých zakladajúcich rodín. Richtár sa volal Pudelmann. Toman grunt patril rodine Zimmermannovej, jedna časť Môc gruntu patrila rodine Thylovej a druhú časť, ako aj Gruspal, Ziman, Nemeček a Slovák grunty vlastnili rodiny Konswal, Mandel, Artel a Nedá sa presne vedieť, tieto štyri rodiny z piatich pozemkov ktorý pozemok vlastnili Kreutzer, Grunt Richterandriš patril rodine Schuster, Zvrškov rodine Lang, Kozar rodine Weiss, Šichnan rodine Johannes, Vencil rodine Wenzel, Hodzik rodine Hotz. Zaujímavé je, že niektoré rodiny mali priezvisko odvodené od povolania. Z tohto vyplýva, že sa zakladatelia v ďalekom pralese pripravovali na samozásobovanie tým, že priviezli so sebou mestských remeselníkov (Zimmermann = tesár, stolár, Schuster = obuvník, Artel = remeselník). Je možné, že sa rodina pôvodne žijúca na grunte Kováč volala Schmidt. Keď skôr spomenutých potomci zanechali remeslo a keď sa slovenský jazyk rozšíril , svoje meno nepreložili do slovenčiny. Takto mohlo byť aj v prípade rodiny Kolár, ktorá bývala tiež na jed nom z piatich vyššie spo- menutých pozemkov.

Na pozemku, ktorá patrila richtárovej rodine postavili aj kostol. Pri výko- pových prácach dnešnej kaplnky sa odkryli základy priamo sa otvárajúcej svätyne spolu s pozostatkami dvoch osôb (jedno dieťa a dospelý), ktoré boli pochované vo svätyni.

Názvy nižšie ležiacich častí obce (hony) sú do dnešného dňa nemecké. Názvy nižšie ležiacich polí: Hut (pastvina), prostredných: Hondzebak (Hundenbach = Psí potok), Šajba (Scheibe = Tabuľa). Les rozprestierajúci sa na boku Kukly: Gleisegrund (Zem s otlačkom kolesa). Názvy pastvín: Vajdnar (Weidner = pastvina), Hepnár (Heppner = lúka).

Frivald, Zbyňov, Jasenové a Stránske - resp. ešte jedna-dve iných obcí - patrili k Rajci. Rajec - pretože mal ústrednú polohu - dostal rolu statkárskeho strediska. Jeho statkárom je nitriansky kapitula. Od neho v roku 1236 - následkom výmeny -statok získa vetva Bénye rodiny Hont-Pázmánya, ktorá vlastní aj panstvo Bojníc. Počas ťaženia tatarov v roku 1241, časť Rajca zahynie. Po tomto sa na počesť kráľa Ladislava (jeho zasvätenie: 1192), stavia miestny kostol. V poslednej štvrtine XIII. -ho storočia panovnícka rodina posilní Rajec aj so zámkom. Nie je vylúčené, že zosilnili územie kostola na spôsob Budetína, len od toho oveľa jednoduchším vodným zámkom tak, že odviedli aj tok Rajčianky. Tatari sa k Frivaldu nedostali.

Rajec a jeho panstvo si v rokoch 1296 - 97 privlastnil Matúš Csák. Po jeho smrti (1321) sa Rajec stane kráľovským statkom, jeho vlastníkmi sú kráľovskí sudcovia. Z dôvodu spontánneho zastavenia prisťahovania nemcov, na doplnenie obyvateľstva, ktoré zahynulo v dôsledku tatarských ťažení, na doplnenie platcov daní a obyvateľov, ktorí slúžili v zámkoch - ako Rajec a s nim rovnako stará Lietava - statkári sami iniciovali osídlenie nových dedín, s ktorým poverili podnikateľov, tzv. šoltýsov. Osídlenci dostali viacročné daňové zvýhodnenie, šoltýsi dedičné právo byť richtárom, ktoré mohli aj predať. Ľudí na osídlenie neverbovali už iba z pomedzi nemcov, ale aj z iných národností, v prvom rade slovákov. Nielen nemci boli šoltýsmi, napriek tomu si dediny žiadali nemecké právo, nemecké mestské právo. Takto vznikli dediny Tužina, Gajdell, (Klačno), Fačkov, ale aj na území rajeckého panstva okolo r. 1370 - 1380 Ďurčina a Šuja.

Rajecké panstvo po vzniknutí v roku 1385 zničí moravský markgraf Jodok, bratranec Žigmunda Luxemburgského (od r. 1387 kráľ), ktorý Uhorsko opustí až po niekoľkých rokoch. Z časti opustené budú obce Jesenové, Zbyňov, Ďurčina a Šuja. Kostol v Rajci sa zničí. Utiekol richtár Jakob Pudlman a s ním 2 - 3 rodiny. Bystrické župánstvoa tak aj Rajec je od roku 1387 v rukách Leustachov z rodu Rátót z Jelšavy (Ilsva). Spustošený vidiek začne oživovať on.. Obce Jasenové a Zbyňov okolo roku 1390 dá šoltýsom. Comes Dezsö Kaplai, ktorý tiež pochádza z rodu Rátót, v roku 1392 od kráľa zoberie do zálohy Rajec a Lietavú. Okolo r. 1394 dá dedinám Ďurčina a Šuja nových šoltýsov. Kráľ Žigmund počas svojich vojenských výprav po údoliach Váhu v roku 1397, tieto statky zoberie späť od Rátótovcov a tým sa zastaví znovuzrodenie územia. Nedôjde tak ani k obnove Frivaldu, čo viac, zbúrajú aj rajecký zámok, pretože vlastnil málo chudobných dedín, navyše bol značne poškodený. V roku 1298 vydaný dekrét

o nedostatočne vybavených zámkoch rozhoduje tak, že ich treba zbúrať. Rajec a jeho panstvo pripoja k Lietavej. Od tej doby Rajec neusmerňuje vlastný hradný pán, ale chvojt, ktorého volia každý rok.

Lietavú - a v nej teraz už aj Rajec a Frivald - dostane do roku 1397 do svojej smrti (1403) Sandzivoj. Potom patrí vojvodovi Ctiborovi do jeho smrti (1414). O tom, že Rajec je významné miesto svedčí aj tá skutočnosť, že na vie- denskej univerzite študuje veľa chlapcov z Rajca. Pred vojnou v roku 1382 a

po nej v roku 1415 dvaja a nakoniec v r. 1426.


Druhých dvesto rokov Frivaldu (1413 - 1606)

Nový statkár Ctibor, potom čo zhodnotil situáciu v oblasti, pokračoval v tom , čo už jeho predkovia začali a do zčasti už spustošeného Frivaldu umiestni šoltýsa. 22.-ho októbra 1413 Ctibor (1348 - 1414), sedmohradský vojvoda , hlavný župán Trenčína, Bystrice a Szolnoka a panovník Váhu, v listine spísanej v Trenčíne privolil, aby si jeho verný a obľúbený sluha, šľachticky muž, Michael Walach kúpil šoltýske právo Frivaldu - role, lesy, lúky, krovinu za 250 uhorských mariek. Vtedy richtárska parcela tvorila 1/3 územia celej obce. V listine, ktorú zostavil kupujúci a ktorá bola dopredu pripravená, vynechali miesto, kde malo byť napísané meno predávajúceho. Keď na tvári miesta vysvitlo, že richtár utiekol, miesto, kde malo byť napísané meno, zostalo prázdne. Takto peniaze za kúpu dostal Ctibor. Ctibor prikázal Ladislavovi z Liptova - ktorý možno bol kastelánom lietavského zámku - aby učinil uvedenie do vlastníctva. Andrejovi Baliczkému - ktorý je župánom Turca, zaťom Ctibora a pánom susedného sklabiňského panstva - prikázal, aby ochraňoval nového majiteľa od všetkého obťažovania a pokusoch zdaňovania. Michael Walach bol predkom rodín Frivaldských a iných rodín. Z textu listiny zaujímavým spôsobom vyplýva, že kupujúceho v prvom rade zaujíma chov dobytka, pretože žiadal podrobný opis práva na chov. Listina vydaná v roku 1413 Michaela Walacha nazýva sľachtickým servitorom, jeho dom curiou, preto zakazuje kastelánom aby ho súdili, alebo od neho vyžadovali daň. Na základe listiny, ktorú vydal Ľudovít Veľký v roku 1376, šoltýsa môže súdiť iba vojenský veliteľ zámku, ale šľachtica ani tento.


Ctibor, jeden z najväčších pánov Uhorska, bol pôvodom poliak. V roku 1388 dostane svoj prvý statok - Beckov. Tento, k svojmu kráľovi verný, inak ku svojim podriadeným bezohľadný človek, bez zábran vytlačil pôvodných statkárov z ich statkov. V roku 1410 v jeho živote nastane zvrat. Jeho vojská, ktoré bojovali

vo vojne proti poliakom, ako spojenci nemeckého rytierskeho stavu, - z časti náhodou - zapálili poľský Stary Sacz. Toto mesto založila poľská kráľovna Kinga

( Kunigunda) z domu uhorských Árpádovcov a toto je aj miestom jej posledného odpočinku. Je to pútnické miesto, ktoré navštevovali aj z Uhorska. Tento strašný zážitok otriasol Ctiborom, vstúpi do seba a ukončí boje. V tannenbergskej bitke (15. júla 1410), ktorá bola rozhodujúcou v poľskej vojne, spolu s viacerými sprostredkoval mier medzi poliakmi a nemeckým rytierskym stavom, ale bez- úspešne, lebo rytieri bitku prehrali. Sprostredkuje úspešne v roku 1411 v Prahe medzi Žigmundom a jeho bratom českým kráľom, ďalej medzi Jánom Husom a pražským arcibiskupom, ale v tomto prípade úspešne len podľa predošlého. Okolo roku 1410 svoj palác Beckov doplní zámockou kaplnkou. Založí dva kláštory: prvý v roku 1414, prépost augustinského rádu v Novom Meste nad Váhom, - ktorý patrí k Beckovu -, a druhý na Beckove - pavlinskú rehoľu. V Sokolci zriadi domov pre starých ľudí a na Beckove ispotaj (nemocnicu). Na jeseň roku 1413 sa vráti na svoje statky do Trenčianskej župy. V tomto období usídli na Frivalde - pomerne blízko svojmu ústrednému zámku Beckovu - aj svojho servitora Michaela Walacha.

Michael Walach pôvodom šľachtic (kenéz) rumunskej národnosti, po- chádzaúci zo sedmohradska, pravdepodobne v roku 1398 sa pripojí k Ctiborovi

na Hátszeg-u v župe Hunyad. Okrem tannenbergského poslania sa pravde- podobne väčšinou zdržiava v jeho blízkosti. V roku 1413 ešte asi nebol starým človekom, keď si za loží rodinu a pozostalosť. Aj jeho manželka mohla byť rumunským kenézskym dievčaťom s rumunským domácim služobníctvom. Cez generácie v rodinnom kruhu možno hovorili po rumunsky. S niektorými sed- mohradskými rumunmi, ktorých priniesol so sebou, udomácnil lesné ov- čiarstvo, ktoré viedlo k rozkvetu Frivaldu. Okolitým vrchom asi oni dali vlašské názvy (Kopanice, Javoriny, Kyčera, Gruň, Minčol, Klak). Ešte aj v XVII. -om storočí sa na Frivalde nachádzala jedna štvrtina z tých oviec, ktoré vlastnilo 35 obcí tvoriacich panstvo.

Michaelovú dušu ťažil ten istý hriech, ako dušu jeho pána, preto hneď ako prvé dal postaviť na Frivalde kostol na mieste starého kostola, od pôvodného o niečo väčší a umeleckejší. Pri archeologických vykopávkach do dnes zachovalej svätyne sa objavili úlomky tých hlinených nádob z obdobia začiatku XV. -ho storočia, v ktorých nosili vodu ku stavbe kostola. Nasledujúc svätú Kingu, kostol vysvätili na počesť Márie, kráľovnej anjelov. Hody kostola dali na nedeľu Svätej Trojice, pretože tento titul mal aj vypálený kostol . Podľa najstaršieho poľského životopisu Kingy, je o Kinge známe, že zázračne, pri narodení ako kojenec a potom pri krste zakričala: "Buď pozdravená Kráľovná neba, Matka Kráľa anjelov!". Dodnes zachovaná svätyňa kostola uzatvára polkruh s rebrovou klenbou. Šesť kamenných oblúkov sa stretne v malom kameni v strede polkruhu a spája štyri okná a dvere sakristia. Tri okná sú gotické, so špicatým oblúkom, kamennou výplňou a prostredné je okrúhle. Dĺžka a šírka svätyne je rovnaká, 6.20 m. Gotický triumfálny oblúk sa tiahne medzi svätyňou a loďou. V stre- de XIX. -ho storočia, keď zbúrali loď, niekdajšiu gotickú kamennú bránu kostola preložili pod triumfálny oblúk, čím zamurovali ostatné časti otvora. Nad trium- fálnym oblúkom bola malá veža "husárska veža" s malým zvoncom. Na ľavej strane od svätyne sa nachádza gotické monolitné pastofórium, vedľa dverí

do sakristia, ktoré sú oblúkovité s oknom so železnou mriežkou. Vo svätyni na pra- vej strane bola krstiteľnica. Priestor medzi oknami, dverami a pastofóriom je rozdelený tak, že nebrali ohľad na kamenné oblúky. Je to tak asi z toho dôvodu,

že prvý najstarší kostol, ktorého steny brali do úvahy pri stavbe kostola, nebol smerovaný presne na východ. Nový kostol staval už majster, nie dedinský murár. On už okno nasmeroval presne na východ, pritom ale kamenné oblúky sa prispôsobili ku smeru starej budovy. Pre majstra pravidlá boli dôležitejšie, ako estetika. Samotná loď nemala klenbu, ale drevenú stropnú konštrukciu s tromi- -tromi úzkymi oknami so železnou mriežkou. Frivaldský kostol bol v malom presnou kópiou kláštor- ného kostola v Starom Saczi, s tým rozdielom, že husárska veža predošlého nebola umiestnená nad loďou. Na obraze, ktorá zobrazuje Kingu keď ju vyhlásili za svä- tú v roku 1999, akoby držala v ruke Frivaldský kostol.

Rozmach obce sa mohol začať po tom, keď sa usadil nový šoltýs. Na opustené grunty prišli slovenskí usadlíci: na dnešný Ludvik-grunt Rak. Je možné, že sa vtedy usídlili rodiny Kováč a Kolár.

Michal, so vzhľadom nato, že sa neskoro ženil, nemohol mať veľa detí.

Jeho syn Mikuláš Frivaldsky (okolo1420-po1488) vymretím Ctiborovcov zostal bez patróna. Pri korunovaní kráľa zo župy Hunyad, aj vlastnému synovi dal meno podľa nového kráľa - Matej - , ktorý bol aj jeho zemepánom. Lietava je kráľovským hradom a strediskom toho panstva, do ktorého patril aj Frivald.

V strede XV.-ho storočia kráľ Matej hrad opatril baštou, potom v roku 1474 daroval Pavlovi Kinizsimu, ktorý potom hrad rozšíril o ďalšie stavby a kaplnku. Tieto stavby pre šoltýsov zabezpečili prácu a prameň príjmov, vzhľadom nato, že brvná na stavby a šindeľ na strechu dodávala ich píla. Pavol Kinizsi pre Zápoľovcov dá hrad do zálohy, títo potom v roku 1495 získajú donáciu. Aj kapln- ku zariadia oni. Tejto súčasťou je tabuľový obraz, ktorý znázorňuje Desaťtisíc mučeníkov. Tento obraz sa neskoršie počas reformácie dostane do kostola

do Lietavy. Na základe tohto obrazu sa neskoršie zrodí legenda o lietavskom farárovi, ktorý zázrakom unikol zabíjaniu tatarov. Táto legenda žije dodnes, hoci nie je pravdivá, lebo na obraze nie farár je vyobrazený, ale biskup a nezachráni sa, ale umrie.

Na obdobie šoltýsa Mikuláša, na tretiu štvrtinu XV.-ho storočia pripadne namaľovanie postáv vo frivaldskom kostole. Na maľbu sa ponúkala vnútorná strana svätyne a triumfálny oblúk. Na dnes sa z maľby zachoval iba zlomok Kálvárie na ľavej hornej strane triumfálneho oblúka (na okraji ľavej hornej časti obrazu je vidieť pravého lotra) a na pravej strane triumfálneho oblúka nižšie, jeden nerozoznateľný obraz. Štvorcový, s červeným rámom orámovaný obrazom sa dos- tal do trojuholníka klenby svätyne medzi pastofóriom a dverami sakristia. Podľa umiestnenia dozaista ide o zobrazenie Vir Dolorum (Trpiaci Ježiš), už aj preto, lebo je na ňom rozoznateľný zdvihnutý bič.

V jeho období sa vyhotovila, do dnešného dňa existujúca 4 stopy vysoká po- zlátená socha Márie, na rukách s Jezuliatkom. Prostredníctvom tejto sochy je obec do dnešého dňa chýrnym mariánskym putnickym miestom. Sochu podrobne preskúmal Dénes Radocsay, ktorý skonštatoval, že žezlo a guľa sú nové, tvár Márie a postavu Ježiša pretesali. Obdobie zhotovenia sa datuje na obdobie okolo 1480.

Mária stojí na polmesiaci rovným držaním tela, rovnomerne sa opiera o obidve nohy. V ľavej ruke drží žezlo a pravej neoblečeného Jezuliatka. Mária má na hlave krížmi vyloženú obručovitú korunu, ktorú hore ozdobuje prepletaná gotická ornamentika. Mierne rozprestretá koruna má výšku menšiu od jej šírky. Svoje rúcho Mária má prehodené cez pravú ruku. Tvár má oválnu. Na jej perách

sa skrýva materinská pýcha. Tvár Jezuliatka je okrúhla, má črty dospelého človeka, ktoré vyjadrujú prenikavú, vľúdnu radosť. V ľavej ruke drží guľu s krížom, ktorá znázorňuje svet, pravou rukou dáva požehnanie. Nahlave nemá korunu.

Pietna socha stála na oltári so sochami štyroch pánn mučeníc - medzi nimi Katarína, Barbora a Dorota - ako aj spolu so štyrmi namaľovanými obrazmi

na dvoch tabuliach, ktoré zobrazujú dejstvá zo života Panny Márie. Toto všetko tvorilo krídlový oltár.

Na základe spomínaného opisu, predchádzajúce okolnosti frivaldského kríd- lového oltára treba hľadať na Spiši a jeho tvorcu v osobe majstra tzv. smrečanského hlavného oltára, t. j. v Majstrovi Jánovi, ktorý v období medzi 1460-1483 pôsobil v Levoči. Oltár, okrem najvyššej časti sa veľmi podobá na Mária-oltár, ktorý sa do dnes nachádza v Spiskej Sobote. Tento majster svoje vzory zobral z poľskej sandeckej maliarskej školy. V zmysle tohto, niekdajší oltár a toho dodnes zachovaná socha Madonny sa môže odvodiť od svätej Kingy. Môžeme predpokladať, že k celkovému prevzatiu duchovnosti Starého Sacza došlo na základe viacerých, tam vediacich uzmierujúcich putovaní. Zázraky, ktoré sa stali pri hrobe Kingy, vyzdvihli kostol reholy na pútnické miesto, tak ako hrob jej sestry Margity, oveľa skôr, ako ju vyhlásili za svätú. Vzdialenosť medzi Frivaldom a Starým Saczom, asi 280 km je len pre nás odrádzajúcou. Ešte v XIX. -om storočí pútnici často odišli na 1-2 týždne a prekonali denne 40 km-ovú vzdialenosť.

Na vrchole frivaldskej oltárnej stavby stálo aj súsošie Krista s vencom z tŕnia na hlave, Márie a Svätého Jána evanjelistu. Liturgická funkcia súsošia sa dostala do popredia v období Veľkého týždňa, kedy oltárne krídla boli zatvorené, pretože na vonkajšej strane krídiel neboli obrazy.

Šoltýs Mikuláš svoje šoltýske pozemky rozdelí na dve časti. Od centra vzdialenejšie, ktoré sú dnes Hulín a Školnik pozemky, nechá svojmu synovi Urbanovi Valachovi, ktorý sa zaoberá hlavne pastierstvom. Jeho potomci najprv používajú priezvisko Urban a potom vzhľadom nato, že patria k rodine, ktorá vlastní richtársku palicu, sa volajú Hulín. Za ich potomkov môžeme považovať rodiny Huljak z Rajca, ktorej jedna vetva v roku1691 získala šľachtictvo.

Starší syn šoltýsa Mikuláša, Matej (I.) Frivaldsky, (o.1458 -do 1510) sa stal jeho pokračovateľom v šoltýstve. Toho synom a následníkom bol F. (II.) Matej (o.1480 -do 1526). Aj predok rodiny Valach z Veľkej Čiernej možno bol ďalším synom I. Mateja. Táto rodina žila vo Veľkej Čiernej v strede XVII.-ho storočia, potom sa presťahovala do Porubky. I. Matej mal aj dve dcéry, jedna sa vydala za Schustera z Frivaldu a druhú si zobral Schwarz

z Gajdelu. Pre tú druhú vytrhli časť zo zostávajúceho šoltýskeho pozemku - dnešný Jakub pozemok. Toto obdobie je obdobím Werböcziho, v ktorom nastane spoločenský úpadok šoltýsov . V roku 1413 Ctiborom vydaná listina rodinu síce nazvala šľachtickou, ale o tomto kráľovský spis nie je, tak sa rodina delí so šol- týsmi druhých obcí a dostane sa na osud poddaných.

Synovia šoltýsa Frivaldsky II. Mateja, Ladislav (o.1504 - do1596) a F. III. Matej (o.1506 - do 1586) pochádzajú od prvej manželky, ktorá bola prav- depodobne šoltýskym dievčaťom a od druhej manželky, ktorá bola dcérou Thyla frivaldského usadlíka synovia Ján (o.1508 - do1553) a Gregor (o. 1510 - do1553).Z týchto prvé tri sú Hunyadi mená. Okrem tradícii, ktoré uchovávajú pôvod rodín zo župy Hunyad, na toto vysvetlenie môže byť aj v tom, že

sa lietavský zemepán Juraj Zápoľa v roku 1504 zasnúbi s Alžbetou, sirotou po Jánovi Korvinovi. Alžbeta umrie v roku 1508.

Z tohto obdobia máme prvé údaje o hospodárskom význame Frivaldu. Obecnú decimu (farársku desiatku) v roku 1522 a 1531, ktorá je 3 Ft 50d, evidujú v Rajci, kde sa nachádza fara. Tohto decima je 21 Ft 18 d, čo je šesťnásobok. Ročná produkčná hodnota Frivaldu je teda 35 Ft.

V roku 1526 Frivaldsky (II.) Matej, zomrie veľmi mladý. Juraj Zápoľa na- píše list lietavskemu hradnému pánovi Tomášovi Tárnokovi, aby urovnal spor medzi Frivaldsky - šoltýsmi, Gregorom a Jánom. Pomoc potrebovali z toho dôvodu, že ešte aj ich starší bratia boli maloletými sirotami. Pozemky, dedičstvo

po matke, ktoré tvorilo predmet sporu nakoniec dostane starší Ján. V roku 1543 on je ten Ján Moczendl, ktorý sa na poddanskom pozemku stane predkom rodiny Mocz. Meno "Moczendl" je zdrobnelinou, príponou k menu Mocz, pretože sa jedná o mladšieho brata šoltýsa. Slovo Móc znamená: nosiaceho turecký účes, resp. rumun kumanského pôvodu. Lietavske panstvo dostane Mikuláš Kostka z českého Sedlecu, na ktoré najprv v roku 1529 dostane darovaciu listinu od Jána Szapolyaiho, potom v roku 1534 od kráľa Ferdinanda. Zápisu ale Podmaniczkyovci protirečili. Toto nasledovala 10 ročná miestna vojna, v ktorej došlo k prímeriu v roku 1545. Na zaprotokolovaní, ktoré sa uskutočnilo v roku 1535 boli prítomní šľachtici z okolitých dedín, zástupcovia rodín Pružinsky, Porubsky, Závodsky, Čerňánsky, Ďurčánsky. Frivaldsky ale nie, pretože hoci už všetci štyria synovia boli dospelí, ale boli vzdialení. Toto je možné stanovisko v tom období viac desaťročného zmätku, kde dve panstvá (Bystrica nad Váhom a Lietava), dvaja králi ( Ferdinand a Ján Szapolyai), dve náboženské vyznania stáli proti sebe. V roku 1536 dedinu zastihne veľké spustošenie. V bojoch kráľa Ferdinanda a Zápoľovcov, španielskí kopijovníci kráľa Ferdinanda podpália dedinu, lebo patrila Kostkovcom, ktorí boli verní Zápoľovcom. Spustošenie je takej miery, že sa oslobodili od pla- tenia dane. Časť frivaldských pozemkov roky stáli neobsadené, alebo sčasti zničené. Podľa vykonanom súpise v roku 1548 žije v dedine 1 richtár, 2 želiari, 2 chudobní a 1 pastier. V roku 1549 richtára ani nespomenuli, len 3 želiarov, a 3 gazdov, ktorí utiekli. Toto posledné číslo znamená "porta". V roku 1553sa de- dina skladala celkom zo 4 "port". Jedna "porta" v XVII. -om storočí sa skladá

zo 4 poddanských pozemkov. Tento spôsob výpočtu je tu namieste, vzhľadom nato, že ako sme videli na Frivalde žije 16 pozemkových poddanských rodín.

Na okolí sa zničili aj iné obce. Spustošenie zo strany španielskych kopijníkov

v roku 1536 v každom prípade trochu ajich nadhne ku Kostkovým, ale v tieni neskorších udalostí nie je pravdepodobné, že by sa stali aj oni protestantmi, napriek tomu, že toto Kostka výslovne tvrdí.

V tom období protestantizmus znamenal iba bohoslužby v jazyku ľudu a možnosť sobášenia kňazov. Obec nemusela z blízka prežiť predchádzajúce okolnosti protestantizmu a zvrhlosti spodného kňazstva, lebo bola fíliou, jej farár býval v Rajci. Úcta obce k Márii, pritom zachovala vernosť obyvateľstva k du- chovnosti katolicizmu.

Pôvodní nemeckí usadlíci dnešného Grušpal, resp. Ziman - gruntu v roku 1536 utiekli. Na ich miesto sa vtedy dostanú tie rodiny, ktorých priezvisko do dnešného dňa nosia grunty. Pôvodný majiteľ pozemku Nemeček je neznámy, teraz bude patriť rodine Umhyn (Vucheim). Meno pôvodného usadlíka vedľa ležiaceho dnešného Slovak pozemku nie je známe, teraz patrí rodine s menom Galik (Galo, Jarik, Harin).

Šoltýs Frivaldsky obchoduje s panstvom, v roku 1539 predá 12 tisíc šindlov, výrobok frivaldskej šoltýskej píly. Týždenne dováže víno z Modry, Svätého Jura, Nových Zámkov. Tento je Frivaldsky III. Matej, ktorý takto zbohatne. V tom čase 1000 šindlov malo hodnotu 1 komorský forint. Z tohto vidíme prvý náznak toho, že Frivaldskyovci žijú s právami šoltýsov okolitých šoltýskych dedín: mlynárstvom a výčapníctvom. V roku 1543 predá 3 kone a neskoršie veľa šindlov. Rodina vlastní aj mlyn, v ktorom si aj panstvo mlieť.

V roku 1553 Mócz, druhým menom Matej, frivaldský richtár kúpi pre seba celý richtársky statok. Preto sa šoltýsom stal on a nie jeho brat Ladislav, lebo tento

sa oženil mimo Frilvaldu do obce Turie. Dovtedy bratia spoločne užívali šoltýske právo. Súrodencom vyplatí spolu 134 Ft-ov, z toho staršiemu bratovi Ladislavovi 31 Ft-ov, mladším bratom Jánovi 31 Ft-ov, Gregorovi 42 Ft-ov, švagrovi 15 Ft-ov a richtárovmu synovi z Gajdelu (Klačno) švagrovi (Gajdliansky) Michalovi 15 Ft-ov. Gregor teraz dostáva podiel z dedičstva po svojej matke v peniazoch, čo už Ján v roku 1526 prevzal v naturáliách, preto dostáva namiesto 31 ft-ov 42 Ft-ov. Dvom sestrám prináleží po pol podielu, toto vyzdvihnú ich manželia. Títo triední príbuzní si vyhradia právo spätnej kúpy na večné časy. Tento istý Matej, frivaldský richtár v roku 1586 má pridané meno Klopan ( nosiaci klobúk, klop po rumunsky klobúk, vzťahujúci sa na funkciu richtára). Jeho žena bola šlachtickým dievčaťom.

Dcéru Mikuláša Kostku si v roku 1556 zoberie za ženu František Thurzo, bývalý nitriansky biskup, ktorý si v roku 1558 získa kráľovskú donáciou. Pretože Kostkovým príbuzní Dersffyovci toto jeho právo spochybili, len v roku 1569, keď sa zrodilo kráľovské rozhodnutie, vtedy to mohol považovať za svoje. Vtedy sa ot- vorilamožnosť Thurzovi presadiť svoje radikálne plány - zavedenie pro- testantizmu. V roku 1570 odstránili oltárny obraz z lietavskej zámockej kaplnky. Aj Rajec sa stane protestantským a fara prejde do laických rúk. Súčasne aj Frivald

sa stane samostatným "fraternátom", prostredníctvom vlastného samostatného kostola. V roku 1580 sa už Rajec a Frivald zaraďujú, ako evanjilické obce do hor- ného okresu Trenčianskej župy, ktorá od roku 1570 už má evanjelickéhovice - archidiakona.

V sakristii kostola, na stene medzi dverami do sakristia a pastofóriom, pod ná- stennou maľbou sa dá prečítať kúsok z nápisu, ktorý pochádza z roku 1571, napísaného s kriedou okrovohnedej farby. Objavilo sa tam aj meno Jána Frivaldského, ktorý bol lietavským úradníkom Františka Thurzó-a, ktorý bol synom richtára Frivaldsky III. Matej a jeho neskorším následníkom.

. . . . . . M.DLXXI . . . . . .

Jan Friwaldsky Urednick

Zamku Lethawsk . . . . . .

. . . . . Mocnego Pana Pan

F . . . . . . . Thurzy . . . . . . .

Odkrytie nápisu spod maľovky prebieha. Pravdepodobne obsahuje opatrenie, podľa ktorého nástenné maľby treba pretrieť, prelíčiť, toto slúži na zadokumen- tovanie skutku.

Juraj Thurzó, syn Františka na konci XVI.-ho storočia, po 1583, t. j. po do- siahnutí dospelosti - ale rozhodne pred rokom 1586 - za pozemok, na ktorom

sa nachádza kostol, podaroval šoltýskej rodine druhú časť uvoľneného dnešného Môc gruntu. S týmto vyme- neným pozemkom zakladá evanjelickú cirkev v dedine, ktorá zostala bez katolíckeho farára. Panstvo zároveň zobralo pod svoj patronát milospanstvo, ktoré do tej doby bolo v rukách šoltýsa a za kostolný pozemok daroval úrodný pozemok. Aj stavbu veže s veľkým zvonom musíme pripisovať Thurzovi. Thurzó s týmto k jeho majetkovým pomerom primeranou investíciou dokumentoval získanie práva milospána kostola. Tá skutočnosť, že táto nízka, zavalitá veža na ktorú sa dalo výjsť po rebríku bola dodatočne pristavaná

ku kostolu, je zjavné a j z toho, že v XVIII.-om sto- ročí bolo potrebné do- datočne spojiť s kostolom. Pravdepodobne ani nestála pred kostolom, ale niekde pri jeho boku, veď kostol mal priečelie na ktoré neskoršie maľovali. Môžeme predpokladať, že veža mala vysokú helmicu. K nej mohli prispôsobiť aj husársku vežu. Drevenný strop akiste opatrili peknou kvetinovou výzdobou.

Aj Fačkov a Čičmany boli frivaldskou fíliou.

Synmi richtára Frivaldský III. Mateja boli Ján Frivaldský, (o.1545 - do 1606), Andrej (o.1550 -do1626) a Melichar (o.1555 - do1633). Najstarší syn nečakal, aby zdedil post richtára, lebo na začiatku rokov 1570 sa stal provisorom lietavského panstva.

Jeho predchodcom ešte v roku 1565 je aj Sádecký Kardos Blažej. K výmene provisora došlo počas života Františka Thurzó-a. Zdá sa, že už v roku 1571 je na Lietave úradníkom, ale nie je to isté že už je provisorom. Zdá sa, že toto dôverné postavenie dostal v takom mladom veku hlavne pre svoju náboženskú spoľahlivosť. Panovník Lietavy v roku 1574 umrie a jeho vdova so svojim synom Jurajom Thurzom, s neskorším palatínom sa presťahuje do Bytče. V roku 1578 provisorom je už Frivaldský.

Juraja Thurza v roku 1583 vyhlásili za plnoletého. Jeho prvým pôsobením je, že prostredníctvom jeho intervencie kráľ Rudolf II. vo Viedni vydá Jánovi Frivaldskému erbny list. V tomto ho menuje "agilis provisor", t.j. hospodárskym riaditeľom zámku Lietava, čo je druhým najhlavnejším postom po vojenskom veliteľovi. Výraz "agilis" vyjadruje tú skutočnosť, že jeho matka bola šľachtickým dievčaťom. Zemianska listina vyzdvihne Jána z radov nezemanov medzi zemanov a daruje mu "Teschin-skú slobodu". Opis erbu: Pod ramenom držiacim 4 byle pšenice sa nachádza otvorená zámocká brána.

Inšpiráciou erbu bol v stene lietavského zámku umiestnený Kinizsi erb: rameno, ktoré drží meč, nad ním hviezda a mesiac. Čo sa týka brány: na Lietave dve malé izby provisora sa nachádzali v bránovej veži. Pred bytom bolo átrium, v ňom prehradenie so železným oplotením. Izba mala dubové dvere so železným kovaním, v nej jednoduché lavice a stôl z mäkkého dreva. Vo vonkajšej izbe pri dverách veľká skriňa na potraviny, kachle s vonkajším vykurovaním, sklenené okná s olov- natým rámom. Provisor inú izbu nemal. Jeho rodina zostala vo Frivalde. Ján Frivaldský tam postavil aj "curiu". Zrúcaniny kurie ešte stáli na začiatku XX.-ho storočia. Zachovali sa o tom dva podrobné opisy z roku 1975 od takých dvoch Dorinských, z ktorých jeden ešte v detstve v tej kúrii býval. Budova stála na mies- te, kde sa nachádza dom s popisným číslom 23. Asi 10 m široká, 20 m dlhá a 8 - -10 m vysoká, dvojpodlažná budova. Spodné podlažie bolo do polovice zapustené do zeme. Umiestnená bola pozdĺž smerom na východo- západ. Na juž- nej strane na poschodí boli arkády s asi ôsmimi oblúkmi. Vpredu sa nachádzal vchod, ktorý viedol na poschodie a vzadu do spodnej časti. Na obidvoch stranách boli zabudované ťažké železné dvere. Okná boli na všetkých štyroch priečeliach.

Na spodnej úrovni ležiace, menšie trojčlenné so šikmo prekríženými železnými mrežami, na poschodí šesťčlenné okná so stojatými mrežami. Tam, kde sa mreže prekrižovali boli štvorlupeňové ruže. Strecha je z drevených šindlov s vyplúvačmi vody tvaru dračích papúľ. Strecha bola s kontom, na nej niekoľko kamenných komínov s pólkruhovým prekrytím. Ako vzor k arkádom prav- depodobne slúžil kaštieľ v Bytči (postavil Ján Kilian staviteľ z Milána 1571 - 1574). Toto mohlo slúžiť ako vzor pre dnešné Múzeum v Rajci a kaštieľ v Čičmanoch, ale toto už oveľa neskôr.

Provisor, ktorý z rodiny prešiel ako prvý na novú vieru, od konca roka 1570 svojim deťom pri krste dáva charakteristické mená podľa Starého zákona: Tobias, Daniel, Jeremiaš, Baltazár, Mojzeš.

Zo svojho provisora Thurzó urobí šľachtica preto, lebo podľa jedného zákona z roku 1435 tento post môže zastávať iba šľachtic.

V roku 1585 Juraj Thurzó prevezme svoje statky a aj on si svoje sídlo zriadi v Bytči. Frivaldsky Klopan Matej, frivaldský richtár v roku 1586 svoje richtárske pozemky zanechá na svojho syna Jána nerozdelene za 200 zlatých. Ján Frivaldsky teda zo svojho dovtedy pozbieraného platu, ktorý činil ročne 40 Ft, prevedie na seba šoltýstvo. Richtársky list, vydaný mestom Rajec opisuje aj statky, ktoré dostali ďalší dvaja súrodenci, neskoršie Richterandriš a Školnik grunty.

K svojmu pozemku Andrej ešte dostane 20 zlatých a Melichar 14 Ft - ov. V pozadí celej operácie meseli stáť ďalšie: Matej predá bratovi Jánovi pozemok, ktorý dostal od Thurza ako výmenu za kostolný pozemok a potom Ján spojil tento pozemok

so svojim, ktorý sa nachádza vedľa tohto. Z tohto mohol kúpiť pozemok

pre Andreja od príbuznej rodiny Schusterovej. Pozemok pre Melichara kúpil

od rodiny Urbanovej s výhradným právom kúpy späť. Juraj Thurzó za verné služby jemu a jeho otcovi, ktoré im Frivaldsky poskytoval, u v roku 1587 naveky daroval šoltýstvo, ktoré sa vykonávalo na Frivalde a patrilo k lietavskému panstvu, spolu s pozemkom, lesom, pastvinou, právom vlastniť mlyn a pílu spolu s rybolovom. Thurzó s gestom veľkomožného pána sa zriekne toho, čo jeho rodina vlastnila

od roku 1413. Juraj Thurzó si v roku 1592 s katolickou ceremóniou zoberie

za manželku Alžbetu Czoborovú a po tomto narodené deti Thurzovcov dostanú katolické mená, napr. v roku 1598 - Imrich. Pani Thurzóová sa protestantkou stala až neskoršie.

Na toto obdobie pripadne, že Ján Frivaldsky sa vráti späť ku katolicizmu - pravdepodobne hľadajúc oporu u svojej panovníčky -, pretože svojim synom aj on dá katolické mená: Martin, Juraj, Ján.

Po roku 1590 badať, že Thurzó v záujme väčších príjmov súri svojich hodnos- tárov. Prostredníctvom svojej manželky viackrát odkáže aj Jánovi Frivaldskému. Stavba svadobného paláca v Bytči v roku 1598 pohltí všetky jeho peniaze.

V roku 1596 v dedine spísali 15 pozemkových poddaných a 10 želiarov. Dedina v roku 1598 mala 30 domov. Počet obyvateľov k tomuto primerane, bolo 170 osôb.

Ján Frivaldský 18. augusta 1599 píše z Lietavy, že od chudobných ľudí za syr nemôže zohnať dostatok peňazí, preto na príkaz svojho pána ich zatvára do vä- zenia. Je obdobie prác, čo s nimi? Odpoveď nepoznáme, ale situácia je charakteristická. Dňa 22. augusta 1599 sa Thurzó na krátky čas zdržiava

na Lietave. Sťažuje sa, že nemá dobré víno, hoci za dobré víno je zodpovedný hodnostár. Pani Thurzóová 1. novembra 1600 navrhovala, aby zodpovednosť

za škodu na rybníku zvalili na Frivaldského. Na koniec jej pán manžel 1. januára 1601 Jána Frivaldského zavrel. Bývalého provisora vrhol do väznice jeho skoršieho zámku a tam ho držal skoro tri roky. Temnica sa zvykla nachádzať

v niektorej veži zámku. Na Lietave bola asi v západnej strážnej veži.

Nakoniec pani Thurzová, Alžbeta Czoborová intervenovala v jeho záujme. Ján Frivaldský sa dostane na slobodu v decembri roku 1603. Sumu, ktorú od neho žiadali " z peňazí a úrody ", Ján Frivaldský svojmu pánovi len tak mohol zaplatiť, že tretinu svojho statku predá svojmu bratovi Andrejovi. V roku 1604 ešte dlhuje 4 holby obilia, pretože v zimnom období ani za peniaze nemohol dostať kúpiť obilie. To, že hodnostár nebol zodpovedný ani za škody na rybárstve vyšlo na javo v roku 1611. Thurzó vo svojom zvyšku života čoraz viac karhal a poháňal svojich hodnostárov. Potomok Jána Frivaldského, ktorého podľa mena ani nepoznáme, pochodil ešte horšie, pretože po pohrebe Juraja Thurzóa (zomrel 24. decembra 1616) mu dal Thurzov syn Imrich sťať hlavu.

Na jar 1605 Bocskaiho hajdúchovia vtrhli na územie panstva ale rozvrátili iba Čičmany a Fačko. Vykorisťovaní obyvatelia Frivaldu a Rajca sa napriek príkazom ich pána pridali k nim, ba sa zúčastnili aj podpálenia zámku v Bytči 21. mája.

V záujme Viedenského mieru z novembra 1606,sa Thurzó za toto všetko nemohol ani odplatiť.

Nemecká rodina Wucheim, ktorej meno sa nedá ani vysloviť, utečie a jej pozemok sa od tej doby nazýva Nemeček.

Ján Frivaldský napriek celoživotnej práce zomrel chudobný. 8. mája 1606 zanechá takúto záveť:

" Čzo sa meho brata Andrisa doticze kteriztol sedi na dolneg zahrade, a pristucha ku gruntu, ale ponewačz gest mug bratr, tehda to ma geho wlastne biti, krome žebi chtel dobrowolne wistupla tehdy yemu moyi sinowye fl 28 dati A mayi Moc Moyi Sinovje yineho Hespodara osaditi."

Počas zajatia Jána a v období, kým jeho synovia boli maloletí, na richtárskom poste ho zastupoval jeho brat Andrej. Každého jeho potomka po tomto nazývajú Richterandriš. (Aj v predošlom období sa stal taký prípad, kedy Ladislava, strýka provisora a šoltýsa Jána Frivaldského, ktorý bol v roku 1596 obecným richtárom nazývali "Laszlaus Turcsik". Priženil sa do Turie a podľa niektorých znakov, sa na čas presťahuje späť do Frivaldu na vykonávanie šoltýskych činností.

Melichar bol pomocným pracovníkom v protestanskej škole, ktorá sa otvorila

v roku 1601 v Rajci, preto dostal meno Školnik.

 

Tretích dvesto rokov Frivaldu (1606 - 1805)

Ján Frivaldsky mal 8 synov a možno aj dcéry. Najstarší Tobiaš sa narodil ešte pred tým, ako sa jeho otec stal šľachticom, preto on bol zo súrodencov jediný ktorý sa nestal šľachticom. Nasledujúci štyria, Daniel Frivaldský (o.1584 - do 1652), Jeremiáš (o.1587 - do 1616), Baltazár (o.1590 - do 1630) a Mojzeš (o.1592 - do.1622) dostali protestantský krst a preto spoločne vlastnili post šoltýstva. Presnejšie len prví traja, lebo Mojzeš sa stal u Thurzovcov pážom. V roku 1607 na Thurzovej svadbe v Bytči, jeden z nich spolu so šoltýsom Višňovským velil 100 člennej lietavskej pechote. Druhý sa stal veliteľom 12 člennej stráže, ktorá strážila vonkajšie dvere. Jemu velil veliteľ stráže brány paláca. Mojzeš bol "nalievač vína", kým mu víno nosil drabant. Jeden z nich pre Thurza vykonáva službu kuriera v dvoch prípadoch. Na ďalších svadbách v rokoch 1612 Mojzeš je "pomocníkom šafára" pri výseku mäsa a iných veciach. Pravdepodobne Mojzeš ako páža nebýval na Frivalde. V zámku asi bol sprostredkovateľom

pre rodinu. Máme vedomosti o tom, že už pred rokom podaroval frivaldskému kostolu koberec. Daniel na svadbách v rokoch 1612 a 1614 bol "nalievač vína".

Od roku 1606 do 1609 richtárom bol Andrej Richter, brat zosnulého šoltýsa. V roku 1609 Daniel dosiahol vek dospelosti a preberie richtárstvo. Možno bol richtárom aj nasledujúci rok. V roku 1611 je Jeremiaš, ktorý tiež dosiahol plnoletosť. V roku 1612 Daniel a v roku 1613 Jeremiaš v roku 1614 Baltazár, pretože tiež dosiahol vek dospelosti. V roku 1615 znova Daniel je richtárom a

v roku 1616 príde na rad Jeremiaš, ale tento zomrie. Nasleduje Baltazár, potom

sa striedajú s Danielom do Baltazárovej smrti. Od tej doby šoltýsom je iba Daniel.

Ďalší synovia Martin (o.1595 -do 1644) a Juraj (o. 1597 - do 1646) sa nestali šoltýsmi preto, lebo ich krstili za katolikov, resp. najmladší Ján si rodinu ani nazaložil. Z dôkazov o dve storočia starších je zjavné, že Martinoví a Jurajoví potomci boli nemajetní. Iné údaje poukazujú nato, že im pripadlo právo pivovarské a mlynské.

Hoci Juraj Thurzó protestantskú faru založil už skôr, ale prvého protestantského kňaza do obce umiestni len v roku 1606 (do Rajca v 1597.- om roku). Peter Petschius, ktorý pochádzal zo sliezskeho Leobschitz-a, kázal po ne- mecky. Zrejme dal pre neho postaviť aj faru. Jeho situácia nebola kľudná, preto zostal len do roku 1611. V roku 1610 vydá leták, v ktorom "otĺka" pápistov. Polemizuje s Petrom Pázmányom a obhajuje tézy v roku 1610 uskutočnej žilinskej synody, v ktorej evanjelici vyslovili odlúčenie od katolickej cirkve. Všeobecná mienka na Frivalde je protikatolická a protithurzóovská. Toto pretrvávalo aj počas šoltýsovania chlapcov Frivaldských, hlavne kvôli osodu ich otca, hoci oni boli krstení na protestantskú vieru.

Z panstva už v roku 1608 vydali 1/4 - nu majetku Perényiovcov, ktorí boli príbuzní Thurzovcom. Ostatné územie tvorilo 56 virg. Sedliaci zasluhovali ročne: 88 Ft 59 d v peniazoch, "na kuchyňu" určitý počet kapúňov, husí, pstruhov, vajec, syra desatiny z oviec a medu. Soľ a rybu museli kupovať z pan- stva za určenú cenu. V tomto roku zomrie vlastník Weiss - gruntu. Jeho vdovu

si zobral za ženu želiar menom Kozar. V ďalšom období grunt nesie jeho meno.

Poznáme sumáre z rokov 1615 [1617] (1618) a /1619/ v ktorých spísali počet oviec, pretože z tohto počtu platili potom desatiny.

F. Balthazar 23 [ 20 ] ( 35 ) / - /

F. Jeremias 43 [ - ] ( - ) / - /

F. Danil32 [ 20 ] ( 30 ) / 50 /

Muocz162 [ 200] ( 200 ) / 240 /

Jano Gruspal 23 [ 30 ] ( 20 ) / 33 /

Jakub Ziman27 [ 47 ] ( 45 ) / 57 /

Kowach Jano42 [ 120 ] ( 300 ) / 111 /

Andris Richtar 28 [ 50 ] ( 60 ) / 37 /

Lang Michal 65 [ 30 ] ( 44 ) / 51 /

Ludwik48 [ 20 ] ( 28 ) / 50 /

Rak 17 [ - ] ( - ) / - /

Kozar70 [ 90 ] ( 90 ) / 100 /

Hanus Wenczil 72 [ 78 ] ( 70 ) / 51 /

Nyemecsik Martin25 [ 25 ] ( 20 ) / 34 /

Galo Ondrej48 [ 57 ] ( 60 ) / 60 /

Venczil Hanus 18 [ 30 ] ( 30 ) / 35 /

Imrich [Amith]26 [ 3 ] ( - ) / 46 /

Jakub Swarcz25 [ 20 ] ( 32 ) / 55 /

Michal Remota 9 [ 6 ] ( 17 ) / 7 /

Hulin Gaspar60 [ 70 ] ( 60 ) / 63 /

Hulinka Stepan 22 [ 63 ] ( 50 ) / 46 /

Jarik 31 [ 28 ] ( 34 ) / 23 /

Skolnik Girik30 [ 20 ] ( 25 ) / 29 /

Abraham Hajny20 [ 20 ] ( 20 ) / 11 /

Homes Balczer, Toman Mychal30 [ 9 ] ( 11 ) / 23 /

Hozirka16 [ 10 ] ( - ) / 22 /

V roku 1611 hlavný duchovný Eliaš Lány vykoná na Frivalde kánonskú vizitáciu. Po viacročnej prestávke od roku 1621 do roku 1627 po Petrovi Petschiustovi bude duchovným pastierom Jan Lang, člen miestnej rodiny Langovej. Tak, ako jeho predchodca, aj jemu sa od jeho veriacich dostalo prenasledovania.. Okrem už uvedených, mohlo to prameniť aj v tom, že bol miestny a nemohol mať dostatočnú autoritu. Aj on kázal po nemecky.

Bratia v roku 1626 sú spoločníkmi v richtárčení. Funkciu vykonávali - ako sme mohli vidieť - striedavo po roku, hlavne prví traja spomínaní , z ktorých ešte dvaja žili. Mali dlhy iba na dom, ktorý postavil ich otec. Svoje dlhy splácali osobnými službami, od ostatného boli oslobodení. Dvaja pokrvní príbuzní (Richter) Andrej a (Školnik) Juraj slúžia u nich ako želiari. Vlastnia mlyn, pílu a sladovňu. (Právo na rybolov a právo k lesom nebolo spomenuté ako vecne nestelesnené právo). Plochu statku určovali v merici (sedliakov 192 meríc, šoltýsov 56 meríc). Sedliakov zaviazali na odo- vzdávanie 96 vozov sena a šoltýsov na 2 vozy. V roku 1626 zomrela pani Thurzóová. Po tomto období nasleduje veľa zmien. Osobné služby, ktoré boli pre malých šľachticov vo dvore Thurzovcov predtým cťou,

po vymretí Thurzovcov pre dvoranstvo boli už na obtiaž. Posledný údaj o tom, že Frivaldský vykonáva takéto služby pochádza z roku 1618. Túto službu si rodina Frivaldskych vykúpi v roku 1628 za 50 Ft - ov a desatiny z oviec. Tento posledný údaj znamená daň vyberanú od vala- chov v peniazoch.

Juraj Thurzó mal tri sestry. Potomkovia týchto štyroch súrodencov rozdelili panstvo na štyri časti. Perényiovci svoj podiel už dostali skôr. V roku 1628 rozdelia panstvo medzi Thurzovcami, Révayovcami a Lengyelovcami po 1/3- ne, tak aj príjmy zo šoltýsovania.

Pri tomto rozdelení dostali pozemky, ktoré sa dnes nazývajú:

-Perényiovci - Grušpal, Kováč, Lamlek, Ludvik,

-Révayovci - Vencil, Slovák, Hulin,

-Lenyelovci - Toman, Ziman, Nemeček, Hodzik,

-Thurzocov šľachtické spoločenstvo - Môc, Kozar, Šinhan a Jakub pozemky.

Hoci podľa počtu gruntov sú všetky štyri diely skoro rovnaké, ich veľkosť je však veľmi rozdielna. Podľa údajov z roku 1720 už sú podľa poradia: 5 1/2; 1 1/2; 4 1/2; resp. 8 poddanských pozemkov. Neskoršie neúmernosť v prospech Thurzovcov rastie ešte viac.

- Frivaldskyovci vlastnia okrem svojich vlastných gruntov aj Richterandriš a Školnik grunty.

Na urbáriu, prijatom v roku 1633 na štvrtinu Thurzovcov sa objaví nová poddanská rodina Galo (Slovák). V pozadí tohto boli nasledovné veci: medzičasom okolo roku 1630 veľkostatok pritiahol k sebe Frivaldskyovcov poddaných. Rodinu Školnik, buď Lengyelovci, alebo Révayovci, Thurzovci Richterandrišovcov, zrejme po dohode s ostatnými. Od tejto pochybnej koristi sa Thurzovci zbavili tak, že svoj grunt zamenili s Révayovcami na Slovák - grunt. Na toto Révayovci pristali preto, lebo ako prídavok k výmene, si mohli vytvoriť právo na tú 1/3, ktorú Richterandrišovci vlastnili zo šoltýskeho statku od roku 1606. Čo sa týkalo ťarchy poddaných už namiesto povinného odovzdávania sena požadovali peniaze (iba šoltýsi v naturáliách). Týmto namiesto na 5 pozemkov pripadajúcich 55 Ft-ov a 55 vozov sena zaplatili v hotovosti 110 Ft-ov.

Smrť Thurzóovej a odchod duchovného zrejme nie náhodou pripadlo na to isté obdovie. Obec, využívajúc príležitosť a zbavila sa duchovného. V roku 1628, keď hlavný duchovný Johan Hodikius uskutoční kánonskú vizitáciu, rozhodnú sa, že postavia školu, vzhľadom nato, že do toho času v obci škola ešte nebola. Tri roky bola obec bez duchovného pastiera, keď v roku 1630 nasledujúcim duchovným je Thobias Schumberg z moravského Přerova. Keď v roku 1644 Lány Zakariáš uskutoční kánonskú vizitáciu, škola už funguje. Zdá sa, že nový duchovný už zastupuje menej bojovnú obmenu protestantizmu, vzhľadom nato, že on sa už nedostal do odpor zo strany obce. Nemal výhrady ani proti uctievaniu Márie (v tom čase v zásade ani Petschius), totiž v roku 1642 na počesť Panny Márie aj zvon odliali. Na zvone je reliefa Panny Márie, ktorá má pod nohami polmesiac. Tento je už tretím zvonom kostola po malom zvonci v husárskej veži a po veľkom zvone veže. Na toto obdobie sa datuje aj zriadenie kazateľnice, o ktorej prvá zmienka je

z roku 1728 a to, že ju treba premiestniť na stranu evanjelia. Predpokladane stála na druhej strane, je možné, že pri stene, ale v strede bočnej steny tak, ako v iných protestantských kostoloch. Duchovný Tobias, na rozdiel od ostatných jeho predkov, kázal už po slovensky. Jeho vzdelanie a blahobyt sa odzrkadlí v dvoch najstarších zväzkoch knižnice fary, ktoré zrejme pochádzajú od neho. Jedna kniha je latinskou alfabetickou zbierkou výrokov významných právnikov, vydaná Württembergu v roku 1619, druhá vydaná v Lipsku v roku 1618, je to latinský evanjelický vierovyzananecký zväzok.

Schumberg tu vykonával službu do roku 1649. Tu aj zomrel a jeho pozostalí rodinní príslušníci svoju frivaldskú príslušnosť priznávali ešte aj oveľa neskôr. Bol vzdelaným človekom so širokým obzorom, tolerantný a tým si získal obec a jej šoltýsov pre reformáciu.

On sa tiež volá Tobias Schumberg. Narodil sa na Frivalde v roku 1626 - podľa predošlých sa tam len vychovával - je otcom evanjelického teológa, ktorý bol úrodným spisovateľom, ktorý sa otočil na viacerých univerzitách, skoro v celom Nemecku. Zomrel po roku 1711.

Vymretie nemeckého jazyka sa ukázalo aj v tom, že usadlíci s nemeckým menom, namiesto skoršieho priezviska používali ako priezvisko, krstné meno svojho otca. Tak sa nazýval pozemok Tomana Zimmermanna "Toman", Jakuba Schwarza "Jakub".

Juraj Frivaldský (o.1620 -pred 1700) sa stane šoltýsom po smrti svojho otca Daniela, po rozdelení majetku, po 1. januári 1653. Urobí niekoľko rozhodných opatrení. Jedno sa vzťahovalo na náboženstvo:

Po štyroch rokoch Juraj Frivaldský chce dať obci duchovného. Po štyroch me- siacoch od rozdelenia majetku a zrejme na jeho podnet, a na pozvanie zástupcu rodiny Thurzóovej z Illésházy a rodín Révay, Lengyel a Perényi, naordinujú

na Frivald Johannesa, Tobiašovho menšieho syna. Panstvo teda jednohlasne podporuje protestantizmus. Nový duchovný sa narodil okolo roku 1632. Do školy chodil v Rajci, Žiline a nakoniec v Levoči. Zdá sa, že po tomto bez vymenovania kázal niekoľko rokov. Johannes Schumberg tu zotrvá do roku 1657. Predpokladane tu aj umrie a jeho vdova sa vydá za jeho následníka.

Druhé opatrenie šoltýsa Juraja Frivaldského smerovalo proti porušovaniu práv veľkostatkárov. Pokúsi sa získať si späť právo aspoň na Richterandrišskú tretinu šoltýskeho pozemku. Frivaldskyovci svoju sťažnosť, že František Révay obťažuje svojimi neoprávnenými požiadavkami dedičov Jána Frivaldského, predložili kráľovi Františkovi III.-emu, prostredníctvom Štefana Tökölyho, Thurzovho spolustatkára a riaditeľa. Kráľ preto vo svojom liste zo dňa 3. októbra 1654 napomenie Révayho. Kvôli kráľovskému napomenutiu sa chcú Révayovci zbaviť svojich neistých príjmov. Frivaldskyovci však necítili tak, že by kráľovské napomenutie ďalekého kráľa bolo účinné pre blízky veľkostatok. Na toto si Thököly zoberie do zálohy túto 1/3-nu šoltýskeho pozemku na 12 rokov za 300 toliarov. 12.-ho júla 1655 toto prepustí Frivaldskyovcom do užívania potom, čo mu túto sumu v hotovosti zaplatili. Okrem toho každý rok prvého apríla šoltýsi a chovatelia oviec zaplatia

za chov oviec 1 - 1 dénar. Podľa údajov medzi rokmi 1653 - 1675 počet oviec

v rodinnom chove dosiahol 390, oproti počtu 40 - 60 oviec na začiatku storočia.

Po smrti Johannesa Schumberga, ktorý zomrel v roku 1657, už v roku 1665 duchovným pastierom je Georgius Hrehusek. Jeho následníkom sa stane Andreas Johannides. Jeho, spolu s 728 protestantskými duchovnými, v marci roku 1674 predvolajú do Bratislavy. Dostaví sa tam a z dôvodu vyhrážok, ktoré sa im dostali, spolu so Samuelom Franciscim a s väčšinou duchovných podpíšu zrieknutie sa du- chovného pastierstva. Od 11. júna 1673 už na Frivalde je farárom Andreas Sartorius cistercký rehoľník. V tomto období sa dostane aj v Rajci katolický farár do kostola, ktorý skoršie bol v protestantských rukách. 26. októbra 1674 biskup vykoná kánonskú vizitáciu. Z tejto vizitácie medzi inými výjde na javo, že stredoveký krídlový oltár ešte stojí. Od tohto obdobia na Rajci vedú matričnú knihu. S takouto požiadavkou na Frivalde ešte nevystúpili.

V roku 1673 obec má 2 kováčov a 3 obuvníkov. Juraj Frivaldský v roku 1675 pre obec dá vyhotoviť pečať, na ktorej sa v strede nachádza erb Frivaldskych.

V tom období ledva 10 % obcí vlastní pečať.

Do marca 1677 Sartorius často vypomáha v Rajci, kde viackrát krstí. V tomto roku sa ale na Rajec dostane nový farár, ktorý si už nevyžaduje výpomoc. V júli 1684 frivaldským farárom je Skrowanczik, ktorý krstí v Rajci. Počas povstania Thököly keď sa v Rajci (1682 - 1684 okt. 9.) kostol dostane do rúk protestantov, na Frivalde k takýmto zmenám nedôjde. V tom období v roku 1683 jeden duchovný menom Georgius Bapčany spolu s rektorom Polereczkym zo Suľova evanjelickú bohoslužbu vykonáva v súkromných domoch.

Ten veľmi energický šoltýs medzičasom zostarne. V rokoch 1690-ich panstvo spochybuje právo užívania šoltýskeho mlyna. Toto prejednávajú na panskej stolici, nakoľko od stredu XVIII.-ho storočia na Frivalde aj panstvo má jednu pílu.

Do urbária sa v roku 1696 dostane, že šoltýsi voľne používajú svoj mlyn a pílu, ale destinu platia z oviec, kôz a medu (dovtedy to tak nebolo). Šoltýsovci majú tri rodiny (zrejme Danielova, Jeremiášova a Baltazárova vetva). O sladovni nie je reč. Tento asi medzičasom skrachoval a asi ho znova nevybudovali. Panstvo - a porušením šoltýskeho práva - si obsadí aj les Kukly. Oznámia ďalej aj to, že grunty Jakub a Galo zlúčia "z určitých dôvodov", predpokladane preto, aby ďalším trom triednym druhom nebilo do očí, že oni majú 4 grunty a nie 5.

V roku 1690 - 1691 trenčiansky hlavný katolický dekan Schwach vykoná kánonskú vizitáciu. Farára Andreasa Skrowanczika v júni 1694 vymení Ján Lietavský, ktorý sa tam dostane z Lietavy. V roku 1698 on začne viesť matričnú knihu. V tomto období celá rodina Frivaldskych je katolická, lebo údaje o krstení všetkých detí sa už nachádzajú v matričnej knihe.V roku 1699 archidiakon Ján Fridecký vykonal vizitáciu. Poznamenal, že ľud mariansku sochu považuje za zázračnú.


Šoltýs Juraj Frivaldsky zomrel okolo roku 1700. Po jeho smrti po ňom zostala iba jedna dcéra Barbora, ktorá bola manželkou Juraja Frivaldského


( 1661+-1731) z Martinskej vetvy, preto tento sa chce stať šoltýsom po svojom svokrovi. Vetva Jeremiáša však začne proti nemu súdny spor, ktorý pred panským súdom v roku 1702 aj vyhrajú. V zmysle rozsudku medzi rokmi 1702-1751 šoltýsom bude Andrej Frivaldsky (1656+-1751), ktorý pochádzal z Jeremiášovej vetvy. Nazývajú ho judexom, scultetusom, vajvodom. V roku 1719 vydá úradnú listinu vo veci sporu užívania lúky medzi rodinami Muocz a Lamlek. Na základe rozhodnutia za užívanie lúky popri potoka Ribny, Muoczovci musia platiť Lamlekovcom 3 forinty. V pozadí veci stojí tá skutočnosť, že Muoczovci síce majú výlučné právo uzívania lúky, ale len na Thurzó-statku, Lamlekovci sú však Perényi-

poddanými.

Šoltýs mal 3 synov, ale títo a dokonca aj jeho vnuk umreli ešte pred jeho smrťou. V jeho vlastnej vetve sa stali rozbroje a preto okolo roku 1708 starý šoltýs svoju dcéru vydá za člena rodiny z nepriateľskej Danielovej vetvy. Po roku 1738 odovzdá šoltýsovanie jej synovi Frivaldsky Dančin Andrejovi (1711 - 1766).

Medzitým vypukne Rákócziho národno-oslobodzovací boj. 3.-ho októbra 1704 na Frivald naordinujú Matthaeusa Polereczkého, toho duchovného, ktorý

v roku 1683 už celý rok kázal v súkromných domoch.

Parókiu v skutočnosti nemohol celkom obsadiť, lebo katolický farár prepustí kostol 18.-ho novembra 1705 len kuruckým vojskám. (V Rajci sa toto stalo 19.-ho nov.). Väčší kostol v Žiline dostanú naspäť evanjelici 22.-ho novembra 1705 a biskupom sa stane Daniel Krman, ktorého skoršie veľmi ťažko prenasledovali. Znovuzorganizuje evanjelickú cirkev Nábožensko-reštitučný výbor kniežaťa II. Rákóczi Františka 28.-ho nov. 1705 spíše zápisnicu o vybavenosti frivaldského kostola, - v ňom dve pozlátené strieborné čaše a jedna cínová - píše o rozdelení cirkevných príjmov, ale nakoniec sa všetko dostane do rúk evanjelikov. (Matričnú knihu a krstiacu studničku hneď na začiatku prisúdili im.) Farár, na ktorého sa vý- bor snažil brať ohľad a ktorý sa zo začiatku pokúsil spriateliť s touto myšlienkou, po troj- týždňovom pobyte na fare nakoniec utiekol. V matričnej knihe po tom, kedy sa dostala do rúk protestantov začínajú chýbať údaje - je neúplná. O ka- tolikov obce sa potajomky postará rajecký farár Martin Ďuračka. Lietavský má dôvod na útek, lebo sa na Frivald dostane duchovný, ktorý vystúpil z Františkán- skeho rádu. Je ním Didakus, ktorý sa sám nazýva civilným menom Johann Neumann, presnejšie Johannes Layman(us). Trenčiansky hlavný dekan Adam Györi ho nazýva pijanom, opisuje ho ako človeka, ktorý sa vyžíva v hanebnostiach, ktorý je nepriateľom Panny Márie, človeka, ktorý je prófétom s ošklivými ústami. Napriek svojmu trojitému sľubu si za manželku zoberie šľachtické dievča. Bolo o ňom známe, že študoval vo Wittenbergu. Tam naozaj žil profesor s me- nom Johannes Neumann, ktorý bol veľmi známy, ale s ním nebol totožný. Zrejme vzhľadom na neho si zmenil meno.

Jeho agresivita sa neprejavila len v slovách. Sochu Márie z oltára odstránia už kuruci. Zoberú ju so sebou kus cesty a vďaka vytrvalosti obyvateľov, ktorí ich nasledovali, sa podarilo sochu prepašovať naspäť na svoje miesto. V neskoršom veku na toto spomínajú ako na zázrak. Podľa všetkého on rozoberie oltár na kusy a možno na povale schované sa zachovali sochy a obrazy z oltára. Časť rodiny Frivaldských sa stane luteránom (niektorí potomkovia Jeremiáša a Baltazára), iní z nich zostali katolikmi.

Počas bojov Rákócziho povstania sa šoltýska rodina snažila predovšetkým zachraňovať svoje statky. František Rákóczi 22.-ho júla 1706 vydá v maďarskom jazyku listinu na podporu obehu tovaru. 30.-ho júla vyzýva rády Trenčianskej župy na povstanie so zbraňou. Tieto dva dokumenty uloží do rodinného archívu. Vzhľadom nato, že na Frivalde ledva niekto vedel po maďarsky, tieto listiny mali hlavne charakter ochranného listu.

Krman 16. a 17.-ho júna 1706 v Žiline organizuje krajskú schôdzu, ktorej všeobecne záväzné rozhodnutia podpisuje spolu so 14.-mi duchovnými. Zo strany Frivaldu už je tam Neumann. V tomto roku 14.-ho septembra v Žiline, 16.-ho

v Rajci, 18.-ho novembra v Černej zorganizuje menšiu poradu pre duchovných

na prípravu kanonskej vizitácie. Tu vynesie pre jednotlivé obce individuálne predpisy, ktorými trestá jednotlivé priestupky peňažnými pokutami.

Z týchto sú nám známe, ktoré sa vzťahovali na Černú, Konskú a na Frivald. Tieto sa na seba celkom podobali. Na Frivalde sú napr. takí, ktorí nepoznajú Otčenáš,v móde sú povery (preskakovanie svätojánskych ohníkov, nočné pochody duchov a kričanie, kúzlovanie s kosťami, ktoré vybrali z osária, s krstiacou studničkou a inými). Ženy zanedbávajú domáce práce, opíjajú sa, deti nepošlú

do školy, v nedeľu zabíjajú zvieratá, kupčia, do kostola ledva chodí jedna osoba

z každého domu. Do kostola chodia opití, smejú sa fajčia, spia, pritom aj tí zhrešia, ktorí nezobudia spiacieho, keď cudzincovi neponúknu svoje miesto pri zvonení

sa nepomodlia a ročne trikrát sa ne zúčastnia Večere Pánovej.

Hodnoty peňažných pokút na Frivalde sa pohybujú od 1 groša (5 denárov) do 1 forinta (100 denárov). Dnešnými očami nevidíme úmernosť medzi činom a pokutou. V inej obci pokuty sú medzi 6 - 12 forintov, zvlášť keď si niekto vydržiava milenku, alebo milenca. Na Frivalde v takýchto prípadoch nie ženu trestajú, ale muža a iba na 1 forint. Daniel Krman na Frivalde 18.-ho marca 1707 vykoná vizitáciu. Tu napriek pôvodnému plánu vynesie rozhodnutie, ktoré sa skla- dá iba zo 6. bodov.

Týchto 6 bodov sú počiatočnými z vyššie uvedených 22 bodov, na kto- rých sa uzniesli v roku 1706. Podľa všetkého v tom tvrdení, že duchovný je pijanom nemohla byť iba náboženská zaslepenosť, lebo v siedmom už nevyhlásenom bode, práve upozorňuje na pijanstvo v kostole a aj neskoršie sa v dvoch bodoch zaoberajú s pijanstvom. Druhú polovicu z 22. bodov práve preto nevyhlásil Krman a pridá toľko, že aj v Konskej prijatých ďalších 33 bodov treba tiež dodržať. Z predošlých vyplýva, že nemohlo byť všetko v poriadku okolo manželstva duchovného ani na základe protestantského poňatia. Z vizitácie je zjavné, že v tomto období ešte pochovávajú v kostole, začo sa platilo 1 Ft. Tento zvyk sa po vyložení kostola kameňom stratí.

V auguste 1708 Rákóczi pri Trenčíne zažije ťažkú porážku. Ebergény, labantský feldmaršal - leutnant zo Žiliny vydá 27. -ho novembra ochranný list pre Frivald- ských a ich role.

Podľa súčasníka, hanobenie a kliatba Panny Márie zo strany duchovného v roku 1709 odsudzovali aj jeho protestantskí veriaci. Odovzdali ho Ladislavovi Očkaimu, cisárskemu plukovníkovi, ktorý ho postrkom odviedol medzi jeho prívr- žencov do Trnavy a tam aj zomrel.

V deň Premenenia Pána v roku 1709 sa farár Lietavský vrátil. Protestantské panovanie v Rajci trvalo do 12. -ho decembra toho istého roka. Rajecký farár neutiekol, ale sa schovával, v tajnosti krstil a možno aj omšu slúžil.

Vo svätyni frivaldského kostola Lietavský dá vyhotoviť nástennú maľbu, pretože za odstránenou oltárnou stavbou bila do očí tá holá stena. Dal tam namaľovať Pannu Máriu so štyrmi evanjelistami, ako "Kráľovna Evanjelistov" a je to akási výmena za pôvodny titul, "Kráľovna Anjelov", možno práve vzhľadom na evanjelizmus. K tomu dá zamurovať, aj tak rušivo asymetrické okrúhle okno na svätyni. K náhrade strateného svetla dal na svätyni zväčšiť južné okno. To krivo osadené okno nepôsobilo rušivo, pokiaľ oltár stál, pretože ho oltár zakryl . Na ob- dobie pôsobenia Lietavského sa datujú aj tie zarámované obrazy - Anjel strážny, Svätý Ignác a obraz Svätého Františka Xaverského - , ktoré poukazujú na vplyv duchovnosti ježuitov zo Žiliny a Kláštora pod Znievom. Tieto tri obrazy zavesil nad tabernákulum, aby vyzdvihli úctu k Oltárnej Sviatosti. Takýto jezuitský vplyv sa prejavuje aj na treťom najstaršom kuse knižnice frivaldskej fary. Je to teologické dielo, ktoré pochádza z roku 1690.

Evanjelickí Frivaldskyovci katolizovali len medzi rokmi 1712-16. V tomto období dajú do poriadku svoje už dávno existujúce manželstvá, krstia svoje deti, ktoré majú už aj 5-6 rokov.

Od stredu XVII. -ho storočia sa členovia rodín Frivaldských začínajú sobášiť medzi sebou. Tieto manželstvá medzi príbuznými majú náznak náboženskej súvislosti. Zdá sa, že protestantskí duchovní toto prijímajú, ale katolickí farári

s týmto veľmi nesúhlasia, hoci príbuzenský vzťah je oveľa vzdialenejší od toho, čo kánonské právo dovoľuje. Možno, toto je inštiktívna ochrana na základe skúseností proti degenerácií v takejto malej dedine. Dva takéto sobáše v XVII. -om storočí pripadnú ešte na protestantské obdobie, resp. okolo 1680, na začiatok obdobia farárstva Sartoriusa (1673 - 1690). Dva ďalšie okolo 1700 na začiatok farárčenia Liatavského (1698 - 1712). Nasledujúce štyri ďalšie okolo 1710 na ďalšie protestantské roky (1705 - 1709). V roku 1723 pripadne na začiatok služby Johannna Goldpergera (1723 - 1729) a nakoniec dva sobáše v roku 1730 Najzerovi (1729 - 1733). Podľa všetkého, nových farárov postavili vždy pred hotovú vec. Mikuláš Bartovič (1712 - 1723) už podľa všetkého v tejto veci bol neoblomný. Kňazi po Najzerovi už nemuseli čeliť takýmto veciam.

Pri celoštátnom sčítaní poddanstva v roku 1715, na Frivalde sčítali 549 holieb pozemkov a 85 lúky. Toto sa pravdepodobne skladalo z vonkajších a vnútorných pozemkov. Je to cca. 455 kj. ornej pôdy. Pri sčítaní v roku 1720 spísali 18 poddanských pozemkov. Grunty už figurovali podľa dnes používaných názvov. Grunt Galo, vzhľadom na susedného Nemečka dostal názov Slovak. Z Johannesa sa stal Hanus, Sinhanus, z Hotza Hodzik, z Langa Lamlek ( terajší Zvrškov),

z Raka Ludvik. Zmena tých posledných dvoch mien nie je jasná. Polia poddaných boli spolu 21,5 pozemkov s veľkosťou 138 prešporskych meríc. Na Frivalde jeden vnútorný pozemok je 2,4 kj., spolu so šoltýskym pozemkom 27,5, t. j. celkom 66 kj = 38 ha. Tento údaj súhlasí s údajom, ktorý sa dá vyčítať z mapy vnútornej rozlohy Frivaldu.

Od 20.-tich rokov storočia sa začne viacdesaťročný boj za mlynské právo. Tu spochybia aj šlachtický pôvod rodiny Frivaldskej. Ešte v roku 1696 počas Lipótskeho absolutizmu, urodzené župné zhromaždenie nariadi, že šoltýsi a šlachtici armalisti musia platiť dane. Počas Rákócziho povstania sa v tejto veci nekoná, ale už 30.-ho júna 1722 už rodina v Rajci musí potvrdiť, že scultetia nie je zaťažená, nepodlieha všeobecnej dani, iba tá 1/3 z Richterandriš pozemku, ktorá je sedliackym majetkom. Pritom pod titulom vykúpenia osobných služieb, slúži celý pozemok na platenie podielu Thurzovcom.

V roku 1723 rodina podá žiadosť, v ktorej žiadajú uznanie ich pradávneho práva k mlynu. Rozhodnutie župy a panstva v roku 1724 je také, že šoltýsky mlyn treba zbúrať, lebo právo k mlynu patrí zemepánovi. Podľa všetkého mlyn naozaj zbúrali. Medzitým obyvatelia obce zažalovali šoltýsku rodinu, pretože táto nechce prijať im pripadajúcu časť župných daní a vojenských ubytovaní. Podľa dedinčanov by toto boli povinní na základe polovičatého právneho vzťahu

z Richterandrišskej 1/3. Nakoniec sa v roku 1726 spor medzi šoltýsom a dedinou uzatvorí dohodou. Medzitým prípad tohto sporu pochodí Miestodržiteľskú radu, kráľa, Župné urodzené zhromaždenie a znova Miestodržiteľskú radu.

V rokoch 1725 a 1731 vykonajú spísanie šľachticov, ale sem sa Frivaldsky nedostane. Pravdou je aj tá skutočnosť, že sa nedostali ani do zoznamu poddaných, ktorých spísali v rokoch 1715 a 1720. V roku 1732 ale už rodinu uznajú za šľach- ticov.

Čo sa týka daňovej povinnosti rodiny, konečné rozhodnutie príde v roku 1738, kedy Ján Frivaldsky, požiada o intervenciu svojho pána bratislavského provisora kniežaťa Imricha Esterházyho. Príjmu ho medzi šľachtu, vzťahom nato, že ročné pôžitky, za ktoré platil panstvu, nie sú census fundualis (pozemkový nájom), ale vykúpenie osobných služieb. Šľachticmi sa stane len rodina Frivaldsky. Potomkovia Richter - Andriša a Melichera sú sedliakmi. Už z roku 1706 máme údaje o tom, že Frivaldania si prenajímali lúku z Thurzó - panstva. Šoltýsi a poddaní dediny na konci rokov 1730 na území dediny si zoberú do prenájmu role z Thurzó - panstva, ročne za 200 Ft-ov, ktoré mali platiť vo dvoch čiastkach. Panstvo zo za- čiatku, okrem nájomného žiadalo aj iné služby, ale v roku 1742 lietavský riaditeľ vec prešetril a potvrdil práva nájomníkov. Nájomný vzťah v roku 1770 je ešte platný.

V skoršom prenasledovaní sa uctievanie Márie v obyvateľoch dediny ešte viac prehĺbilo a zosilnelo, a stali sa aj vážne vypočutia modlitieb. V roku 1719 už z votívnych darov spísali zoznam. Tieto sa zrejme nazbierali počas uplynulých desať rokov katolicizmu. Rok 1728 je znova rokom kánonskej vizitácie, po pro- testantských rokoch táto je prvá. Tu zvlášť spomenuli Gruspala, ktorý bol na jedno oko slepý a prosiac Máriu, získal svoj zrak späť. Toto sa stalo okolo roka 1720

v deň narodenia Márie. V podstate na základe tohoto sa stane Frivald milostivym a pútnickým miestom. Spomenú ešte, že sa porušila strecha veže so zvoncom a veľký zvon praskol (možno od blesku). Prvýkrát tu spomenú cintorín okolo kostola a sklad kostí (ossarium), ktoré v XX. -om storočí aj našli v spoji stien kostolnej lode a sakristia. Nariadili, že kazateľnicu treba preložiť na stranu evanjelia. O škole je uvedené, že ju obnovili o niečo skôr podľa "prešporskej normy".

Toto je obdobie upevnenia katolicizmu. V tomto má rozhodnú rolu farár Bartovič, ktorý, ako sme to už videli zaujal prísne stanovisko aj pri uzatváraní manželstiev medzi príbuznými. Potom Najzer svoje uzdravenie z ťažkej choroby pripisuje frivaldskej Panenke Márii, o čom svedčí dodnes zachovalý votývny obraz, ktorý dal vyhotoviť. Na obraze je vyobrazený farár, ako leží v posteli, pred ním

sa objaví milostivna socha. Socha je oblečená a šaty sa jej voľne rozprestierajú tak, že ledva by sa bola zmestila do krídlového oltára, keby ešte vtedy bol existoval.

V nasledujúcich rokoch medzi 1731 - 1733 dá obnoviť kostol. Na konci obnovy 30. Júna 1733 o tom spíše inventúru. Podlahu zakryjú štvorcovými kamennými tabuľami. Ján Kelechéni vytvorí chór z dreva. Priestor pod vežou opatria klenbou a pripoja ku kostolu. Na priečelie kostola sa dostane kríž, obraz Svätého Jána Nepomuckého, pápežov emblém a obraz Svätého Petra ako chodí

na vode, vyjadrujúc víťažstvo katolicizmu a nakoniec kronostichon vydáva- júci rok 1733. Spoveď sa prevádza v sakristii, spovednica nie je. Kazateľnica je murovaná a na nej nápis šoltýskej rodiny. Na strane evanjelia je vidieť do dneš- ného dňa, vyhĺbené miesto do triumfálneho oblúku, odkiaľ sa vychádzalo na ka- zateľnicu. Na hlavnom mieste novej barokovej oltárnej stavby stojí milostívna socha, okolo nej 13 anjelov, nad ňou Svätá Trojica. Milostívna socha má 5 súprav šiat. Na oltári je zavesených 9 zlatých a strieborných votívnych darov. V inventári kostola spomínajú aj obraz Sedembolestnej Panny Márie, na vplyv susedného Zliechov-ského kultu, čo je pokusom na zámenu Kráľovnej Anjelov a ešte aj ďalší zasklený obraz Márie. Sochy a obrazy, ktoré sa zachovali zo starého oltára sú už len inventárnymi predmetmi. Frivald, ako pútnicke miesto, vtedy poznali len v jeho bezprostrednej blízkosti. Nefiguruje pri oznámeniach o významných marianskych pútnickych miestach v rokoch 1696 a 1739.

Frivaldskyovci dajú vyhotoviť do svätyne - namiesto pravdepodobne existujúcich - nové sedílie pre milospánov. Z majetku rodiny sa na viac asi neušlo. Na zvonci, ktorý znova dali vyhotoviť v roku 1731, asi zo starého prasknutého, sa dá prečítať nápis "Andreas Frivaldsky curator" . Tento curator je F. Dančin Andrej. Skoršieho kurátora, F. Martinsky Jána (o1680 - 1740), ešte

v jeho živote odvolali, pretože aj počas protestantského panovania si udržal úradovanie. Napriek odvolaniu z funkcie, v úmrtnej matrike ho nazývajú kurátorom. Post správcu kostola patrí rodine Frivaldskej a v nej vernému katolikovi Martinovi a jeho vetve.

Za éry 8-mich farárov nasledujúcich po Najzerovi ( Štefan Mihálffy - od kto- rého pochádza aj dnes existujúca strieborná monštrancia - , Andrej Cabada, Štefan Bátora, František Cinik, Ján Maďarič, Juraj Dobeš, Andrej Fedora, Andrej Packo) sa už nevyskytuje ani jedno manželstvo uzavretá medzi rodinami Frivaldských.

Pridané mená, ktorými rozlišovali jednotlivé vetvy rodiny sa vyskytovali prvý krát v roku 1731. Memória sa v pamäti môže udržať iba 4 generácie - toto zisťujeme aj dnes u starcov dediny - , so všetkými ich potomkami. Ďalších príbuzných už rozlišovali podľa pridaných mien. Tieto pridané mená používali

do konca desaťročia aj v matrike, potom sa nevyskytovali viac ako desať rokov. Zdá sa, že farári ani v tomto zmysle nechcú prijať, že existuje viac rodín Frivaldských. V rokoch 1750 a 1760 sa pridané meno vyskytne už len sem-tam.

Vo väčšom počte a dôsledne od roku 1769. V tomto období sa pridané mená mi- mo matričnej knihy inde nevyskytujú.

Pridané mená v rozhodujúcom množstve pochádzajú od niektorého praotca (Martrinsky, Juricky, Eliaško), alebo od pramatky (Tužinčin, Dančin, Dorinčin).

1.Tužinčinovci mohli byť potomkami Jeremiašovho vnuka Eliaša Frivaldského, ktorého manželkou asi bola dcéra susedného šoltýsa Tužiny.

2.Manželka Baltazárovho vnuka Jána Frivaldského bola Dorota Tomanová. Potomkovia sú Dorinský (objavuje sa aj meno Dorinčin).

3.Vetva Bugo pochádza od prvej manželky, resp. družky toho istého Jána.

V matrike sa objaví v roku 1733, s pridaním "z dolneg izby" . Toto poukazuje na to, že bývala v spodnej časti kúrie, kde bývalo služobníctvo. Dotyčnú osobu pochovajú mimo územia cintorína. Vzhľadom nato, že toho času podľa pravopisu sa napísané písmeno g vyslovovalo ako j, toto meno mu mohol dať maďarský farár, ako posmešné meno. V slovenskom prostredí toto nepochopené meno potom čítali bugo. Pri sčítaní šľachticov v roku 1824 ho naposledy píšu Bughom, aby sa vyhli vyslovenia " j ". S tým súbežne sa objaví meno Duly (najprv v roku 1737 a naposledy v roku 1810). Toto meno vytlačí tretie, ktoré sa používalo iba v matričných knihách, to znamená že toto používali na sebarozlišovanie: Betinsky, nárečím Beczinsky . Čo sa týka významu, znamená to isté ako české slovo dúl, ako rumunské beci (beči = pivnica, baňa, žalár).

4.Vetva Martinsky je potomkami Martinovho vnuka, Andreja Frivaldského .

5.Toho brat, Juraj Frivaldsky, ktorého manželkou je šoltýske dievča z Danielovej vetvy pridané meno majú Dančin.

6.Jurajov vnuk Ján Frivaldsky, ktorého potomkovia najprv používajú pridané meno Juríček. Jeden vnuk a jeho potomkovia majú pridané meno Kramara, vzhľadom nato, že sa zaoberali výčapom.

7.Potomci Jurajovho pravnuka Eliáša používajú pridané meno Eliasko .

Potomok jednej vetvy z Jeremiašovej, ktorá v XVII.-om storočí odišla

na Rajec, potom ako sa vrátila na Frivald, používala pridané meno Šimunsky, vzhľadom nato, že ten predok sa volal Šimon.

Počas sčítania študentov v roku 1738-39 traja Frivaldskyovci, obyvatelia Frivaldu študujú v latinskej škole. Stupeň študovanosti v rodine Frivaldskych mohol byť skoršie ešte výraznejši. V strede XVIII.-ho storočia vysťahovalci z Frivaldu - okrem tých, ktorí sa sobášili do Suje a Rajca - všetci sa dos- tali na dráhu inteligencie. Od stredu XVIII.-ho storočia sa toto celkom zmení. Vysťahovalci, ktorí sa usadili mimo územia Frivaldu boli výnimočne remeselníci, prevažne kožušníci.


Frivaldsky Dančin Andrej (1711-1766) bol v období medzi rokmi 1740-1766 šoltýsom. On, počas života jeho predka, starého otca z matkynej strany, Andreja Frivaldského (o.1656 -1751) spolu s ním úradoval ako "mladší vajvoda". V roku 1742 na gruntoch Thurzovcov vykonali sčítanie obyvateľov. V tomto sa ukáže, že sa už názvy gruntov nezhodujú s menami obyvateľov týchto gruntov. Výnimkou je iba Môc- grunt.


Ne jeho obdobie na rok 1754 pripadne prieskum šľachtických rodov. Okrem vetvy Buga, za šľachticovuznajú všetkých dospelých mužských členov rodiny . 14.-ho apríla 1761 poddaní vzniesli sťažnosť proti šoltýsom, pretože títo majú sedliacke parcely (Richterandriš tretina), ale sa nechcú podieľať na sedliackych ťarchách. 27.-ho mája zhromaždenie šľachticov župy zamietne sťažnosť a vynesie nasledovné rozhodnutie: šľachtickí šoltýsi majú právo vyrúbať z lesa ľubo- voľné množstvo dreva na stavbu, alebo na kúrenie, s výnimkou lesa, z ktorého výrub je zakázaný. Na základe dohody medzi šoltýsmi a dedinou, ktorú sprostredkovala župa v roku 1726, sú oslobodení od všetkých povinných dodávok a desatín.

Post vojvodu po jeho smrti zdedí jeho brat. V tejto súvislosti v roku 1766 panská stolica skonštatuje, že spoločenstvo obce má požiadavku, aby obec mala šoltýsa a nie školeného richtára, hoci dotyčná osoba možno nie je tou najvhodnejšou.

Frivaldsky Dančin Ján ( 1713-1769 ) bude šoltýsom v období medzi rokmi 1766-1769, ktorí je mladším bratom predošlého šoltýsa. Svoje úradovanie začne s veľkou energiou. Šoltýsi a poddaní spoločnými silami postavia zbúraný mlyn, ale panstvo na toto vyrúbe dane.

Nitriansky biskup Gusztényi vykoná v roku 1767 vizitáciu a skonštatuje, že milostivnu sochu navštevuje veľký počet pútnikov z veľkej vzdialenosti. Z 20-60 km-vej vzdialenosti napr. Bystrica, Kysucké Nové Mesto, Kláštor nad Znievom, Slovenské Pravno.

V roku 1767 sa chystá urbárium obce. V roku 1772 vyhlásia: počet poddanských rodín je 124, priezviská 67, medzi nimi Lang, Vencel, Kováč, Mieres, Chnupek, Gajdoš, Šinhanus, Hulin, Lamlek, Kozar, Pekny.

V roku 1768 vykonajú prieskum počtu šľachticov, ale tento záznam sa ne- zachoval. Zdá sa, že si tu pridané mená rodiny Frivaldských získali právo

pred úradmi. Toto otvorilo cestu neskoršiemu prijatiu týchto mien do matriky. Rodina už kúriu neobýva v plnom počte, pretože sa tam všetci už ani nezmestia.

V tom období sa Buga-Betinsky vetva dá uznať za šľachticov s takou úskočnosťou, podľa ktorej tvrdili, že pochádzajú z vetvy, ktorá sa odsťa- hovala do Šuje. Vo vetve Buga do roku 1772 nie je stopa po cirkevnom sobáši. Manželstvá uzatvárajú inde, napr. v evanjelickom kostole v Suľove, ale tu

sa matričné knihy nezachovali. Členovia tejto vetvy, oproti iným vetvám, sa sobášili veľmi mladí, 15-17 roční a ženich je často mladšíako nevesta. Toto poukazuje

na majetkovo-centrické sobáše organizované rodičmi.

Keď v roku 1769 umrie šoltýs, pretože nemal potomka syna, svoj majetok zanechá na bratovho syna, ktorý sa odsťahoval na Dolnú zem. Členovia vetvy, ktorí zostali na Frivalde, od tej doby zostali bezmajetní, odvtedy používajú meno Chudý. Šoltýske právo putuje na najstaršieho syna z najstaršej Jeremiášovej vetvy. On už aj svoju záveť podpisuje ako vojvoda.

Frivaldsky Tužinčin Ján ( 1731-1805) je školeným človekom. V Prievidzi chodí do latinskej piaristickej školy. Medzi rokmi 1769-1805 je šoltýsom.

Od roku 1772 s novým farárom, Andrejom Filkom (1772-1775) príjmu jednotlivé vetvy rodín Frivaldských za samostatné rodiny. Rad-radom sa uzatvárajú manželstvá medzi jednotlivými vetvami. Pri skúmaní obdobia medzi 1772-1830

sa zistilo, že s touto možnosťou najčastejšie žije vetva Martinsky (vo 2/3 prípadoch). Táto do stredu XIX.-ho storočia aj vymrie. Potom vetva Kramara asi do 1/2. V menšom počte Dančin, asi 1/3 a Tužinčin 1/4. Vetvy Eliasko, Buga a Dorinsky takmer vôbec. Z týchto údajov vyplýva, že skoršie obavy zo škodlivého vplyvu na dedičnosť boli opodstatnené.

V roku 1772 v dedine sú 2 kováči a 2 remeselníci-vápenkári.

Mimo matriky pridané mená spomenú prvýkrát pri spísaní šľachticov v roku 1776. V tomto spísaní a potom v rokoch 1781,1801 a 1802 už figurujú všetci Frivaldský.

Spor okolo šoltýskeho mlyna trvá naďalej. Obec v roku 1778 žiada od kráľa odpustenie platenia dane za šoltýsky mlyn, ktorý bol postavený v roku 1766. Odvolávajú sa na precedens Ďučanských a Šujanských, ktorých mlyn v ich vlastnej dedine je oslobodený od platenia dane. Miestodržiteľská rada a Valné zhromaždenie župy Trenčín vyniesli zamietavé rozhodnutie: "Tam je reč o starom práve a tu o novom mlyne".

V roku 1778 richtár tvrdí, že obec nemá pečať, pritom ešte v predošlom roku používal pečať z roku 1675. V tomto období z neznámych dôvodov zatajovali existenciu pečate. V roku 1785 dal vyhotoviť druhú pečať obce. Na pe- čati sa nachádzajúce stromy poukazujú na slovo "Wald", ktoré figuruje v názve obce.

Panstvo Thurzó v rokoch 1781-82 dá vykonať čítanie. Právo výčapu je ich.

V obci nie je ani pivovar, ani bitúnok, ale je 11 kotlí na pálenie pálenky, začo nevoľníci platia daň. Platia daň aj za nimi postavený mlyn. Na Muócz grunte žije 14 rodín (Mieres, Pastorek, Rolinecz, atď.) na 6 sessio-noch, na Kozar grunte 5 rodín (Kozarik atď.) 3, na Sichnanus grunte 8 rodín (Sichnanus, Janos, Puček, atď.)3, 7 rodín na Slovak grunte (Majbik, Galaček atď.) 2, na jakub grunte 12 rodín (Jakub, Zaliar, atď.) 5 sessio-noch. Je zrejmé, že v roku 1782 1 sessio činí ledva polovicu pozemkov z roku 1720a že na jednu rodinu pripadne ledva polovica sessie. V roku 1784 pri sčítaní poddaných spíšu 127 domov, 175 rodín a 949 ľudí.

V roku 1792 vyhlásia šľachtické povstanie proti francúzom. Pre účely tohto, vyrúbia príspevok, ktorý sú povinní platiť primerane k majetku. Výdavky vynaložené na vystrojenie jazdeckého vojaka činí 800 Ft. Na Frivalde v 4. terniu, 13 členov rodiny Frivaldských dáva 160 Ft-ov.

Zo strany panstva je dotknuté právo šoltýsov k lesu. V roku 1778-79 aj poddaní chceli poprieť toto ich právo. Od panstva majú v prenájme lesy Kukla, Široká a Vajdnar a preto popierajú právo šoltýsov. Šoltysi argumentujú s výsadami, ktoré dostali od Juraja Thurza. Zdá sa, že nadarmo, pretože o 20 rokov neskoršie už si aj oni musia zobrať do prenájmu lesy a pastviny. Z roku 1799 pochádza jedna potvrdenka na 150 Ft-ov za panský cenzus , t.j. za prenájom Wajdnar záhumienky, ktorú mala rodina Frivaldských v prenájme. Dá sa spozorovať, že všetci nájomníci boli potomkami z Jeremiášovej a Baltazárovej vetvy.

V tomto istom roku sme svedkovia aj tomu, že aj skoršie právo šoltýsov

na výčap prechádza do rúk panstva. Na Frivalde 8 členov rodiny Frivaldskej uzatvára regale ( presnejšie na výčap) nájomú zmluvu s lietavským panstvom.

V tejto vymenujú oprávnených . Tu nájdeme vysvetlenie nato, že aké mali pramene príjmov vetvy Martinsky a Kramara, za predpokladu, že právo na výčap je následným právom po pivovarníctve. Možno, že vlastnili právo aj na mlyn, pretože z Kramarov si viacerí zarábali na svoj chlebíček ako mlynári mimo územia Frivaldu. Z ôsmich osôb traja sú z týchto vetiev. Aj ostatní piati sú z vetvy Jeremiáša a Baltazára. Toto ich právo im panstvo o niekoľko rokov odňalo. V roku 1813

si rodina súdnym procesom získala svoje právo späť.

Koncom XVIII.-ho storočia farármi boli: Juraj Horný (1775-1779), Štefan Ježovič 1779-1784), Andrej Prachary (1784-1798), ktorý dal opraviť hlavný oltár a Karol Akay (1798-1807). Od roku 1788 Fačkov, ktorý bol dovtedy fíliou Frivaldu, sa stane samostatnou farou. Pápež Pius VII. vo svojom breve 20.nov.1801, povoľuje na tri sviatky Márie úplnú odpustku. Z týchto ani jeden deň nie je tradičným pútnickým dňom. Je ním nedeľa Svätej Trojice. Preto na tento deň dáva nitriansky biskup úplnú odpustku, pod tou podmienkou, že uskutočnia aj adoráciu Oltárnej Sviatosti. Týmto sa stane aj Frivald v pravom slova zmysle pútnickým miestom. Peter Huljak, piaristický rehoľník v roku 1805 sa vylieči

z ťažkej choroby s intervenciou Panny Márie. Svoju vďaku vyjadrí dlhým la- tinským veršom.

 


Štvrtých dvesto rokov Frivald-u (1805-2000)


Posledným šoltýsom na Frivalde bol Frivaldsky Tužinčin Ján. Všetci jeho synovia sa odsťahovali. Jeho následníkmi sa stanú už volení richtári z iných rodín (Mieres, Jánošík, Jurička, Macko atď.)

V roku 1782 ešte Frivaldsky-kúria bola rozdelená na 8 častí madzi členmi rodiny. Frivaldsky Dorinsky František (1733-1809) podľa všetkého kúpil celú kúriu pre seba. Obnoví ju a zaopatrí železnými dverami. Po zosnulom šoltýsovi prevezme aj rodinný archív. Od Dorinskyovcov v roku 1831 prevezme Frivaldsky Ján (1772 - 1841), ktorý pochádzal z Jurajovej vetvy z Rajca . On bol archivárom

v Trenčíne, lebo jeho bratranec František sa vtedy presťahoval do Frivaldu.

V rokoch 1807-1808 farárom je František, člen rodiny Huljak a v rokoch 1808-1827 Ján Škovranek. V roku 1815 fara zruší cintorín okolo kostola a zriadi nový mimo územia obce. V rokoch 1827-1862 farárom je Jozef Horecky.

Prípad okolo výčapu má ohlasy do roku 1826. Nakoniec v roku 1831 panstvo toto právo odovzdá jednej židovskej rodine. Táto rodina v roku 1780 na 4 členov a v roku 1816 18 členov. V roku 1863 už na Frivalde židia nežijú. Z frivaldskej matriky vieme, že v dedine bolo veľmi rozšírené chodenie do krčmy. Je to zjavné aj z toho, že v XIX.-om storočí farár od viacerých žiada písomné prehlásenie o tom, že prestanú s vysedávaním v krčme.

Panstvo v roku 1824 dáva na 3 roky do prenájmu frivalďanom pastviny a lúky na území Kukly a Rybny za ročné nájomné 120 Ft. a 10 siahov dreva. V roku 1828 Rybnu na 6 rokov a v nasledujúcom období podobne. Záujmy rodiny Frivaldských a dediny a dedinského archívu sú spoločné. Rajecká vetva Juraja

po päťročnom zotrvaní v obci sa v roku 1836 odsťahuje. Posledná listina je z toh- to obdobia. Archív odovzdávajú dedine a nechajú si iba šľachtickú listinu. Archív sa najprv dostane na Žilinský slúžnovský úrad, a toho času je uschovaný

v archíve v Bytči.

Počas XVIII.-ho storočia rodina Frivalsky na Frivalde nepretržite upadá. Z jed- nej strany z dôvodu premnoženia a z druhej z dôvodu schudobnenia ich finančného základu. Zobrali im mlyn a pílu, ktoré im prinášali značné príjmy. Postavili statkársky mlyn a pílu, ktoré vytlačili šoltýsky mlyn , ktorý po čase už šoltýska rodina nemohla obnovovať. Tento boj trval asi 100 rokov. Do roku 1824 všetky lesy, lúky a pastviny, ktoré patrili šoltýsom už boli statkárske. O sladovni počujeme naposledy v prvej polovici XVII.-ho storočia. Lesný chov oviec na Frivalde z viac ako tisíc oviec v XVII.-om storočí na začiatku XIX.-ho storočia na 206 kusov. Už v období Juraja Thurza a jeho syna začali dovážať anglické ovce. Čoraz viac chovali ovce pre vlnu, ktorá bola určená na tkanie , ako pre kožušinu a syr. Dovážané zvieratá menej znášali nevlúdne horsko-lesné prostredie.

Hospodárska kapacita obce bola veľmi obmedzená. Pri daných výrobných metódach nemohla uživiť viac ako 1000-1500 obyvateľov. V roku 1815 1144,

v roku 1828 1264, v roku 1835 1223, v roku 1863 1440 a v roku 1891 1301.

( Do prvých dvoch čísiel neboli zahrnutí šľachtici. Počet obyvateľov Trstennej

v roku 1823, ktorá vtedy ešte nepatrila k obci, bolo 324 obyvateľov.) Prebytoční obyvatelia sa museli vysťahovať na úrodnejšie krajiny. Hlavne na Dolnú zem, čo sa v prípade rodiny Frivaldsky dá aj dosledovať. Počas veľkej epidémie cholery v roku 1831 zomrelo 10 % obyvateľstva t.j. 126 ľudí. Toto znamenalo iba toľko, že niekoľko rokov sa ich menej vysťahovalo. V roku 1835 pri sčítaní obyvateľov obce sa ani nedá spozorovať účinok epidémie.

Posledné sčítanie šľachticov trenčianskej župy sa datuje na rok 1824. Do tohto zoznamu považujú za potrebné sa zapísať len niektorí z Frivaldských, hlavne Bugovci. Výhody šľachtického práva sa v rokoch 1830 a 1840 pomaly znižujú. Frivaldskyovci, ktorí zostali na Frivalde sa čoraz menej rozlišujú od sedliackych rodín. Feudálny systém sa nakoniec v roku 1848 úplne stratí. Frivaldskyovci stratili aj posledné šľachtické práva. Dedinčania sa oslobodili od ťarchy poddanstva tým sa dostanú na rovnakú úroveň nielen z hospodárskeho hľadiska, ale aj z práv- neho. Veľký počet dedičov panstva sa oslobodí spod ťarchy dedičných zvyklostí a v sedemdesiatich rokoch statok predajú podnikateľom , aký bol napr. barón Popper. V XIX.-om storočí sa už Frivaldsky rodina veľmi rozvetvila. V rám- ci niektorých pridaných priezvísk v jednotlivých vetvách sa objavia aj ďalšie pridané mená, ktoré sa niekde rozšírili aj na štvorčlenné.

V roku 1836 Frivald je už pútnickým miestom s celoštátnym významom. Takýmto sú na okolí ešte aj Dubnica, Kláštor pod Znievom a Višňové. Jozef Karell medzi rokmi 1862-1876 je farárom a v tomto období dá panstvo postaviť nový kostol v rokoch 1865-66. V tomto už ale rodina Frivaldsky nemá žiadnu rolu. V roku 1865 v nedeľu Svätej Trojice do ešte nedokončeného kostola príde obrovský počet pútnikov. V roku 1866 na nedeľu Svätej Trojice sa dokončí kostol a s veľkou oslavou sem prenesú milostivnu sochu. Titulom nového kostola bude Narodenie Márie. Milostivna socha na oltári stojí medzi anjelmi, dokonca aj sochy dvoch vedľajších oltárov. Starý kostol stojí opustený do konca storočia. Neskoršie ho zbúrajú a zo svätyne urobia na začiatku XX.-ho storočia kaplnku. Vtedy postavili okolo aj iné stavby. Zmodernizujú aj budovu fary, ktorá bola postavená v strede XVIII.-ho storočia.

K obci v roku 1897 patrilo 1133 katastrálne jutro ornej pôdy a záhrad, 1672 kj lúky a pasienky, 2953 kj lesov. Keď porovnáme údaje s údajmi spred 300 rokov vidíme, že kým počet obyvateľov zrastie na desať násobok, orná pôda len na dvoj- násobok a skôr veľmi dôležitý chov oviec stratil význam. Dedina, ktorá bola predtým bohatá a významná, schudobnela. Majetok rodiny Frivaldských - ktorá

sa už do tejto doby rozrástla - bol mizivý. Spolu 9 kj ornej pôdy, 64 kj lúky a pastvín, 119 kj lesa. Vôbec nevlastnili zvieratá a poľnohospodárske stroje. Na za- čiatku storočia z Frivaldsky -kúrie boli len ruiny. Medzi ruinami ešte bývali. Na najnižšej úrovni Ištvánovsky-Kaplanec Dorinskyovci , ktorí pochádzali z najmladšej Dorinsky-vetvy. Ruiny v roku 1920 zbúrali celkom.

V roku 1900 k obci pripoja majer Trstennú a názov obce pomaďarčia na Frivadnádas. Na rok 1910 počet obyvateľov vzrastie na 1555. Prebytok oby- vateľov v rokoch pred I. Svetovou vojnou už nemôže prijať ani Dolná zem . Toto bolo obdobie veľkého vysťahovania. Iba z rodiny Frivaldských sa okolo rokov 1910-1913 vysťahuje do Ameriky 10 ľudí tých, ktorí sa narodili

v rokoch 1876-1889, nasledujúc jedenásteho, ktorý sa vysťahoval ešte pred rokom 1910. Väčšina z nich zostala vonku. Zanechali priezvisko Frivaldsky a použí- vali len pridané mená. I. svetovej vojny sa zúčastnilo 132 obyvateľov ob- ce. Z toho 20 s pridanym menom Frivaldsky . Padli dvadsiati , z toho 2 Frivaldsky . Padlým v roku 1939 v obci postavili pamätník.

Začína sa vytvárať literatúra pútnického miesta. Ľudovít Blažek, ktorý bol rokoch 1900-1907 farárom, vydá o tomto malú brožúrku. Vedľa starého kostola dá postaviť školu. Po I. svetovej vojne, ešte v ovzduší utrpenia objavia, že malý kopec na šľachtickom grunte je vhodný pre Kalváriu. Prameň pod ním,

nad ktorým je postavená grota (umelá jaskyňa), bude kópiou pútnického miesta

v Lourdes. V roku 1921 v období Júliusa Horvátha, ktorý bol farárom v ro- koch 1908-1938 sa začne s výstavbou. Výdavky okolo tejto stavby berú na seba amerikánsky frivalďania , na znak toho, aby udržiavali vzťah k rodnej zemi. S tou- to ustanovizňou sa rozšíri počet jednotlivých pútnických miest na Frivalde. Zároveň nastal presun prízvuku duchovnosti. Veriaci už tabuľku vďaky umiestňujú pri Lourdes-kej kaplnke.

Milostivnu sochu v roku 1926 renovovali. V dobových prameňoch sa za- chovali tie viac slohové piesne, ktoré od nepamäti pútnici spievali. Tieto vo svojej práci o histórii obce uverejní Viliam Jozef Machal, ktorý v období medzi 1938-1953 bol farárom, duchovným spisovateľom a bádateľom ľudovej duchovnosti . Tieto pútnické piesne vznikali v XIX.-om storočí . Prvých deväť slôch vyslovene spomenie "frivaldskú Pannu Máriu". Slohy III.-VII. ju spomínajú ako "Kráľovná anjelov"(III. "Na stokrát buď pozdravená ...). V VI.-ej slohe slávi aj Svätú Trojicu ("Radostná chvíľa nám kresťanom nastáva..."). Táto posledná vyjadruje najlepšie duchovnosť pietneho miesta. Keď pápež vyhlásil šaštínske pútnicke miesto Sedembolestnej Panny za Slovenskú národnú svätyňu, tieto piesne s prispôsobeným textom použili aj tam.

V Československej republike v roku 1920 názvom obce bol Fryvald- -Trstenná, v roku 1927 Trstenná-Fryvald. Údaje sčítania ľudu v roku 1939 podľa "gruntov": Trstenná 55, Ziman 123, Kováč 43, Rechtandriš 87, Zvrškov 80, Ludvik 77, Kozar 65, Šichnan 136, Nemeček 68, Frivaldsky 253, Toman 105, Moc 124, Grušpal 72, Jakub 86, Vencel 32, Hozierka 73, Školnik 13, Hulin 44, spolu 1569 osôb .

Frivaldskyovci pridané mená skoro výnimočne len v obci Frivald. SO stratou šľachtických práv meno Frivaldsky už nenosilo so sebou výsady- privilégiá, čo viac sa stalo tautologickou. V Československej republike stratil význam aj šľachtický titul získaný v Uhorskom kráľovstve. V strede XX.-ho storočia pri za- vedení občianskych preukazov, keď sa mohli pri zaplatení poplatkov zapísať dve priezviská , členovia rodiny si vybrali len pridané mená.

Počas II. svetovej vojny v dedine zoskočili partizánski parašutisti a v bojoch proti Nemcom v dedine vyhorelo veľa drevených domov. Za odškodnenie dedina dostala názov "partizánska obec". V roku 1948 v celom štáte zrušili nemecké názvy obcí, názov obce zmenili na Rajecká Lesná. Pôvodný názov sa zachoval iba v pútnických pesničkách Matičky Frivaldskej . Zo svätyne starého kostola vytvorili sklad.

V roku 1949 sa založilo Roľnícke družstvo. V novom politickom zriadení sa postaví nová poschodová budova Obecnej rady. V roku 1957 nová poschodová škola, ktorá bola určená aj pre obce Fačkov a Čičmany. Vytvárajúci

sa komunistický systém na druhej strane všetko robí preto, aby zamedzil náboženský život. Farár Alexander Klabnik, ktorý bol farárom v rokoch 1958-1990 si toto všetko musel vytrpieť. Vzťah veriacich k Panne Márii sa však vôbec nezmenil, skôr sa viac prehlboval, pretože po páde politického systému sa počet pútnikov nezvyšoval. Počas ťažkých tridsať rokov farár urobil všetko preto, aby kostol zmodernizoval a skrášlil.

Po roku 1989, po prevrate, obec dostane nového farára v osobe Pavla Šadláka. Namiesto starej fary v roku 1991 postaví novú, modernú, priestrannú poschodovú budovu. Okolie kostola upraví výsadbou zelene, postaví prírodný oltár, zriadi ustanovizne slúžiace pohodliu pútnikov. V roku 1998 sa vo zvláštnej budove umiestni monumentálny Slovenský Betlehem majstra rezbára Jozefa Pekara, v kto- rom vidieť najvýznamnejšie budovy, krajiny, oblasti Slovenska, ako aj život ľudu v pohybujúcich sa figúrkach . Obec sa vráti ku svojej ľudovej tradícii. Starosta obce Bohuslav Pekný, ktorého za starostu zvolili najprv v roku 1990, druhýkrát v roku 1994 a tretíkrát v roku 1998, od svojho detstva s nadšením skúma národopis a históriu obce. Pre obec dá vyrobiť vlajku, erb a pečať, ktorej jedným prvkom je stará pečať, ktorá zobrazuje les, druhou je Mária-monogram s anjelom, ktorej pôvod pochádza z priečelia kaplnky na Kalvárii. Dáva vykonať výkopové práce v pozostalej svätyni starého kostola. Na mieste bývalej cirkevnej školy dá postaviť kultúrny dom a stredisko služieb. Farár a Ing. Beata Pekná organistka vydajú spolu knižku o náboženskej histórii obce a starosta o národopise, minulosti a súčasnosti obce. Znova začínajú používať názov Frivald.